Cesta do ranej histórie Slovákov

Občania hovariaci po maďarsky oslavujú rok 897 ako príchod do „svojej vlasti“. Pompézne oslavy sa konali v roku 1897 i v roku 1997 v Maďarsku, aj na juhu dnešného Slovenska, kde odkrývali pamätníky k tomuto výročiu. Ale oslava jedného roku, ako príchod nejakého etnika na nové územie nemá žiadnu logiku a je iba prejavom šovinizmu. Národy neprichádzali na nové územia naraz v jedinom roku a zvlášť to platí o národoch kočovných, akými boli aj Uhri (starí Maďari). Navyše genetické analýzy genofondu súčasných občanov hovoriacich po maďarsky ukázali, že takmer všetci súčasní Maďari vôbec pôvodnými Maďarmi nie sú. V súčasnom Maďarsku žijú potomkovia ľudí, ktorých predkovia boli prevažne Slovania ale v priebehu 1000 rokov došlo k ich pomaďarčeniu (pozri článok: Pátranie po starých Maďaroch).

Pôvodných Maďarov, ktorí prišli do Karpatskej kotliny koncom 9. a začiatkom 10. storočia nebolo veľa. Ich protomaďarčina, pôvodná maďarčina musela byť doplnená o tisíce staroslovenských výrazov, aby sa táto reč dala používať (pozri: Sloveni výrazne ovplyvnili maďarský jazyk a spôsob života starých Maďarov).

Dnes je jasné, že Uhorské kráľovstvo nevzniklo v roku 1000 od „nuly“ na základe nejakej zázračnej geniality kočovného maďarského etnika, ale že boli využité všetky dovtedy existujúce štátne, kultúrne, spoločenské a hospodárske skúsenosti Slovenov, žijúcich v podunajských krajoch. Uhorsko bolo teda organizované podľa vzoru už existujúcej hospodársko –spoločenskej organizácie pôvodných slovenských kniežatstiev, najmä blatnohradského (panónskeho) a moravského, či nitrianského.

Ale aj rok 897, ktorý súčasní Maďari označujú za rok príchodu Uhrov – starých Maďarov do „svojej vlasti“ je zmätočný. Z mnohých hodnoverných historických prameňov, ktoré tu uvádzam vyplýva, že Uhri neobsadili ešte v tomto roku ani len celú Panóniu, teda územie, kde je dnes polovica Maďarska západne od Dunaja. V tomto roku toto územie po smrti Svätopluka kontroloval bavorský kráľ Arnulf, ktorý ho dal do správy chorvátskemu kniežaťu Braslavovi.

Ľudia žijúci pod Dunajom v Panónii sa asi do 13. storočia nazývali Uhrami a všade v historických dokumentoch sú aj označovaní pod týmto názvom (v latinských dokumentoch ako Ungari, Hungari). Niektoré dôležité dobové historické dokumenty ich nazývajú aj inými menami, napríklad dosť častý názov Turci sa vyskytuje v historických dokumentoch Konštantína Porfyrogennetosa, byzantského cisára, ktorý sa venoval histórii. Názov Uhri pretrval aj celé ďalšie tisícročie v názve nového kráľovstva – Uhorsko, v ktorom občania hovoriaci po maďarsky tvorili len malú časť obyvateľstva oproti ostatným národom, ktoré s nimi v tomto kráľovstve žili.

Pravlasť Uhrov- starých Maďarov nie je známa, ich korene siahajú niekde do severovýchodnej Ázie, keď boli súčasťou ugrofínskych skupín národov. Veľká časť týchto kmeňov sa pohla smerom na západ a dnes ich poznáme ako Fínov žijúcich vo Fínsku. Menšia časť Ugrofínov sa pohla smerom juhozápadným až sa dostali na územia nad Krymom severne od Čierneho mora. Tu sa na istú dobu usadili v susedstve Kozárov, ktorí žili na Kryme. Žili kočovným, pastierskym spôsobom života a boli závislý od Kozárov (Chazárov), ktorí určovali aj ich veliteľov. Túto ich úplnú závislosť od Kozárov veľmi dobre popisuje cisár Konštantín Porfyrogennetos. Spomína aj prvého vodcu Uhrov, Arpáda, dosadeného Kozármi. Kozári Uhrov využívali ako nájomné vojsko vo svojich vojnových ťaženiach. Neskôr začali Uhrov zo svojich sídiel vytláčať Pečenehovci. Uhri sa pohli smerom na západ do Besarábie k riekam Pruth a Seret ku Karpatským horám (Uhorským horám), kde sa dnes nachádza východná časť Rumunska s Moldavskom a ďalej do východnej časti Valašskej kotliny k dolnému Dunaju. V týchto miestach Uhri kočovali až do vlády bulharského cára Simeona (888-927). Vieme to zo spisov Lea Gramaticusa, ktorý podrobne zaznamenal, ako byzantský cisár Leo Augustus nahovoril Uhrov na vojnové ťaženie proti Bulharom a Simeonovi. V tom čase boli vodcami Uhrov Arpád a Kusan.

Uhri – starí Maďari však nemali pokoj ani vo Valašskej kotline pri dolnom Dunaji. Z východu ich stále hnali Pečenehovci a zároveň im bulharský kráľ Simeon pripravil odplatu za ich útok na jeho ríšu. Tieto udalosti dokumentuje historický záznam Konštantína Porfyrogennetosa veľmi presne: „Potom, ako Simeon uzavrel prímerie s Pečenehovcami, vtrhol do zeme Turkov (Uhrov), ktorí vtedy boli vo vojne preč zo svojho kraja, pozabíjal ich čeľade a rozohnal tých, čo boli doma postavení na obranu, spustošil ju široko ďaleko. Keď sa Turci (Uhri) vrátili, našli svoj kraj pustý a prázdny, i položili svoje stolice do tej zeme, kde prebývajú po dnešný deň“ (teda približne do roku 950, keď to Konštantín Porfyrogennetos písal).
A na inom mieste sa dočítame: „Po niekoľkých rokoch napadli Pečenehovci Turkov (Uhrov), prenasledovali ich aj s vodcom Arpádom. Porazení Turci (Uhri) utekali, hľadajúc zem k pomesteniu svojich stolíc, vstúpili do veľkej Moravy, obyvateľstvo jej rozohnali a položili tam svoje stolice i držia ich po dnešný deň (to znamená po rok 950). Od tej doby Turci (Uhri) nemali vojny s Pečenehovcami.“

Uhri sa teda posunuli ďalej na západ. Opustili Valašskú kotlinu, dostali sa do oblasti stredného Dunaja, kde sa nachádza dnešný srbský Belehrad, do južnej Panónie k rieke Sáva a na sever východne od rieky Tisy (do Dácie). Moravskú Panóniu (bývalé Pribinove a Koceľove kniežatstvo), ktorú ovládol Svätopluk I. od roku 884 až do svojej smrti v roku 894 ešte starí ugrofínski Maďari neobsadili. Hoci ju spolu s nemeckým kráľom Arnulfom neraz napadli, stiahli sa vždy späť za Dunaj a Tisu.

Starí Maďari (Uhri) postupovali smerom na západ aj vďaka Bavorom a ich kráľovi Arnulfovi, ktorý nedokázal sám poraziť Svätopluka I. a ktorý spoločne s Uhrami napádal Moravu. Ale ani tak veľká presila nedokázala zlomiť našich predkov, Moravanov, starú Moravu síce plienili, ale do opevnených miest a hradísk sa nedostali. 

O spoločných útokoch Uhrov a Frankov proti Moravanom nám podávajú svedectvá viaceré západné letopisy, uvádzam úryvok najucelenejší z letopisu saského pôvodu, kde je aj uvedený dôvod, prečo bavorský kráľ Arnulf povolal Uhriv na pomoc proti kráľovi Svätoplukovi. Udalosť sa odohrala v roku 892:„Kráľ Arnulf postúpil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov… Česi, zvyknutí mať kniežatá zo svojho rodu, upustili od vernosti, ktorú Frankom oddane zachovávali a Svätopluk nadobudol po získaní druhého kráľovstva (českého) odvahu a vzbúril sa (proti Arnulfovi). Arnulf zavolal na pomoc najzločinnejší národ Uhrov, v minulých storočiach neznámy, ktorý vtedy prišiel zo Skýcie, ktorá sa rozkladá do nedozierna proti toku rieky Donu. Odtiaľ bol kmeň Uhrov vyhnaný svojimi susedmi Pečenehovcami, rozlúčil sa s vlasťou a najprv si hľadal obživu v love v pustatinách panónskych Avarov, potom vtrhli do končín Korutáncov, Moravanov a Bulharov ale málo ich zahubili mečom, tisíce ich však zahubili šípmi, ktoré Uhri vystreľujú z lukov, zhotovených z rohov s tak veľkým umením, že ich nie je možné dopredu postrehnúť. Nevedia však bojovať v šíku a dobývať mestá… Ako muži, tak ženy sú povahy spupnej, odbojnej, úskočnej a drzej… Spustošili nielen spomenuté krajiny, ale aj talianske kráľovstvo. Až do doby Arnulfovej boli oddelení prekážkami, ktoré ľud nazýva zátarasami a nemali možnosť vyraziť ani na stranu západnú ani na stranu južnú. Po ich odstránení (Arnulfom) porazil Arnulf pomocou Uhrov Svätopluka a vtrhnúc s vojskom do moravského kráľovstva, rozboril všetko, čo našiel mimo mesta…Keď sa rozniesla správa o smrti Arnulfa (v roku 899), uskutočnil sa, k záhube národov, žijúcich na juhu a západe, vpád Uhrov s neblahou pomocou ktorých sa Arnulf zmocnil vlády, keď dal strhnúť v Panónii ohromnú hradbu, ktorou Karol Veľký obkľúčil barbarské národy.

Bavorský kráľ Arnulf sa v roku 892 spojil s barbarskými starými Maďarmi, ktorí mu dopomohli vyplieniť starú Moravu. Západní kronikári to vyhodnotili ako veľkú chybu, ktorej sa Arnulf dopustil, aby premohol Svätopluka I., lebo tým vpustil divokých Uhrov do civilizovaných krajín, kde začali páchať veľké násilnosti aj na samotných Bavoroch či Frankoch.

Aventinus, bavorský stredoveký kronikár 15. až 16. storočia opisuje udalosti týkajúce sa násilného príchodu Uhrov – starých Maďarov do strednej Európy takto: „Uhri dostali od Arnulfa (kráľ Východofranskej ríše 887-899) stále sídla, ktoré zo všetkých strán rozšírili, podrobili si Dáciu…Vtedy vtrhli do Dácie za riekou Tisou, ktorá sa s Istrom (Dunajom) obracia na východ (Dácia je historické územie, ktoré sa rozprestieralo približne v dnešnom Rumunsku a vo východnej časti dnešného Maďarska). Avarov a Hunov (o ktorých sme sa zmienili, že ich odtiaľ zatlačených vyhnal z Norika a Panónie Pipin a Bavori), vyplienili, vyhubili a zabrali ich územie, ktoré doteraz ovládajú. Vtedy kmeň Avarov, ako aj Hunov podľa mena v Európe zanikol…Vtedy tí istí Uhri premohli viac pľundrovaním ako porážkou aj Vendov, ktorí ako obyvatelia Dácie podliehali moravskému kráľovi Svätoplukovi, podrobili si celú Dáciu, ktorú oni teraz nazývajú Uhorskom… Napokon po smrti Arnulfa (v roku 899) a po zavraždení Mojmíra a Svätopluka, moravských kniežat (synovia Svätopluka I.), zabrali aj časť Moravy a po prekročení Dunaja vtrhli do Bavorska. Panónie siahajúce k Dunaju odňali ríši Bavorov, pili ľudskú krv…

Teraz sa vrátim k poradiu udalostí… Arnulf na čele s Frankmi, Švábmi a Bavormi vtrhol, celý mesiac čiže celý júl (roku 892) chodil krížom-krážom po celej Morave, všetko naplnil požiarmi, vraždením, lúpežou a žiaľom. Čokoľvek sa mu dostalo do cesty, zabíjal. Úroda, osady, polia, chatrče, domy horeli. Zúriace vojsko od koreňa povytínalo ovocné stromy. Kusala (uhorský náčelník) a Uhri ešte nemilosrdnejšie páchali ukrutnosti, ako príval zaplavili obe Dácie pred Tisou a za ňou, siahali od rieky Hrona a Švábskej hory a od Dunaja až po Čierne more, cestu si razili mečom, staré obyvateľstvo zabíjali, krajinu si žrebovaním medzi sebou rozdelili a rozostavali sídla, akoby tu chceli ostať naveky… Časť Hunov a Avarov, vyhnaných Bavormi a Karolom Veľkým z Norika a Panónií, bola zbraňou zatlačená za rieku Tisu (koncom 8. storočia). A tieto kmene vtedy (za života Svätopluka I.) na slovo poslúchali Svätopluka, najmocnejšie a najvýbojnejšie knieža Slovenov. Uhri teda vyhubili Vendov, Avarov, Hunov bývajúcich v Dácii, na rozkaz Arnulfa odňali Svätoplukovi tieto kraje a založili si v nich sídla. Keďže Svätopluk nebol toľkými porážkami ešte celkom porazený, ostal neústupným.

…Uhri, poslaní Arnulfom na Moravu, spustošili ju. Arnulf teda znova vtrhol na Moravu a po prerazení zásekov pri rieke Hron a Švábskej hore opäť poslal Kusalu, kráľa Uhrov, proti Moravanom. (bolo to v roku 893, podľa Fuldských letopisov). Celá Morava sa znova naplnila vraždením, lúpežou, požiarmi a žiaľom. Svätopluk konečne ale neskoro zistil, aké sily to popudil a dohnaný nakoniec toľkými veľkými pohromami požiadal pokorne o mier, dá svojho syna Mojmíra ako rukojemníka a s ťažkosťami dosiahne u Arnulfa mier. Potom sám za niekoľko málo dní od žiaľu a márnomyseľnosti umrel. Jeho synovia Mojmír a Svätopluk sú Arnulfom dosadení Moravanom za vládcov…“

Hermanus Contractus zaznamenal tieto udalosti k roku 892 takto: „Keď kráľ Arnulf prišiel do Panónie a počul, že knieža Svätopluk sa zase vzpiera proti nemu, dohovoril sa s Braslavom, kniežaťom vzdialenej Panónie a celý mesiac tri razy s trojakým vojskom aj s pomocným uhorským, čo do tých krajov vtedy prišli, pustošil moravskú oblasť, sám súčasne obnovil aj staré priateľstvo s Uhrami.“

Vo Fuldských letopisoch sa o tom k roku 892 dočítame takto: „Kráľ Arnulf išiel na východ v nádeji, že mu príde naproti knieža Svätopluk. Lenže tento spôsobom zvyčajným vzpieral sa ísť ku kráľovi a predtým sľúbenú vernosť zaprel. Kráľ s napajedenou mysľou mal rozhovory s kniežaťom Braslavom v Hengisfelde, kde medziiným hľadal čas a miesto, ako uderiť na zem moravskú. Dohodli sa, že s tromi vojskami túto krajinu napadne. Kráľ vzal so sebou Frankov, Bavorov i Alemanov, prišiel v mesiaci júli na Moravu i pustošil tam celú túto krajinu s toľkým zástupom ozbrojeného ľudu štyri týždne ohňom i mečom, majúc mimo toho na tomto pochode i uhorské čaty so sebou.“

Uhri teda ešte za života Svätopluka I. obsadili Dáciu, ktorá patrila pod správu starej Moravy a spolu s bavorským kráľom Arnulfom plienili aj moravskú Panóniu. Vždy sa však stiahli späť k Tise do Dácie.

Teda ešte za života Svätopluka I. do roku 894 postúpili kočovní Uhri do Dácie a do Potisia a plienili aj vo východnej a strednej časti dnešného Slovenska až po rieku Hron. Ich postup bol násilný a využívali k obsadeniu cudzích území všetky prostriedky. Bavori na čele s kráľom Arnulfom umožnili Uhrom – starým Maďarom, aby sa dostali na územia patriace Svätoplukovi I. ale po smrti Arnulfa v roku 899 obsadili Panóniu a napádali aj samotných Bavorov.

Za života Svätopluka však bavorský kráľ Arnulf nedokázal ani za pomoci Uhrov ovládnuť Moravu aj keď ju vyplienil. Svätopluk I. však umrel v roku 894 a prenechal Moravu svojim dvom synom Mojmírovi II. a Svätoplukovi II. Odvtedy začína sila Moravy upadať. Už po Svätoplukovej smrti v roku 894 Morava stráca všetky územia, ktoré nadobudla Svätoplukovým pričinením. Hneď po smrti Svätopluka v roku 894, Uhri vtrhli do Panónie a vyplienili ju. Nasledujúce úryvky z Fuldských letopisov nám priblížia spôsob života Uhrov po ich príchode do podunajských krajov:

Rok 894: Avari, čo sa volajú Uhri, dostali sa v týchto časoch za Dunaj (do Panónie), dopustiac sa veľa poľutovaniahodných vecí. Lebo ľudí aj stareny celkom pozabíjali, mladé devy ako dobytok len na ukájanie vášní so sebou odvliekli. Celú Panóniu až do úplného zničenia spustošili. V jesenný čas sa uzavrel pokoj medzi Bavormi a Moravanmi.

Rok 895: Avari (Uhri), prepadli územie Bulharov, tí ich však zaskočili a veľkú časť ich vojska (uhorského) pobili.

Rok 896: Keď sa nakoniec v týchto končinách (v Panónii) nahromadili roztržky, cisár (Arnulf) zveril na to obdobie ochranu Panónie s mestom Blatnom (bývalé Koceľové kniežatstvo) svojmu vojvodovi Braslavovi.

Rok 900: Avari, ktorí sa nazývajú Uhri, spustošili celé Taliansko do takej miery, že zabili veľmi veľa biskupov a v jedinej bitke padlo 20 000 Talianov, ktorí sa pokúsili proti ním bojovať. Sami sa potom vrátili tou istou cestou, ktorou prišli a zároveň spustošili najväčšiu časť Panónie.

Potom vyslali svojich poslov k Bavorom pod zámienkou, že si žiadajú mier, ale v skutočnosti preskúmavali ich kraj…Zrazu vtrhli neočakávane a nepriateľsky so silným zástupom a veľmi veľkým vojskom do bavorského kráľovstva cez rieku Enžu tak, že zabíjaním a plienením všetko zničili za jediný deň v dĺžke a šírke do päťdesiat míľ. A len čo sa to dozvedeli zadnejší Bavori, pohnutí krivdou nariadili poponáhľať sa oproti, ale keď sa to Uhri dozvedeli, s tým, čo nalúpili, vrátili sa odkiaľ prišli, k svojim do Panónie…

Rok 901: Uhri vpadli do Korutánska a boli v bitke, ktorá sa udiala v sobotu, pobití (Uhri).

Rok 902:  Uhri napadli územie Moravanov, boli však v bitke porazení (Uhri-starí Maďari) a dali sa na útek.

Z uvedených úryvkov vidíme, že starí Maďari – Uhri obťažovali cudzie územia na všetky strany. Robili to podobne, ako pred nimi Avari, preto si ich s Avarmi autori letopisov často mýlili a v mnohých úryvkoch sú v origináloch Uhri nazývaní Avarmi. Hoci Uhri-starí Maďari často pomáhali Bavorom pri pustošení moravských území, vždy sa stiahli späť k Tise. Po smrti Svätopluka I. v roku 894 prešla moravská Panónia pod správu Arnulfa a až do jeho smrti v roku 899 sa Uhri neodvážili toto územie ovládnuť. V roku 896 dal Arnulf – kráľ Východofranskej ríše Panóniu s Blatnohradom do starostlivosti Braslavovi, kniežaťu, ktorý vládol na území medzi riekami Sáva a Dráva. Teda Blatnohrad v roku 896 ešte nebol obsadený Uhrami, aj keď už predtým, v roku 894 ho pravdepodobne obiehali, keď vyplienili celú Panóniu. Uhri však nevedeli premôcť opevnené hradiská, ich spôsob boja to neumožňoval, preto samotný Blatnohrad odolal ich útokom, keďže v roku 896 sem prišlo chorvátske knieža Braslav. Blatnohrad odolal staromaďarským útokom pravdepodobne do smrti kráľa Arnulfa v roku 899, v roku 900 už Uhri (starí Maďari) ohrozujú samotných Bavorov až pri rieke Enže, teda Blatnohrad v Panónii už bol v tomto čase pravdepodobne v ich rukách.

Máme tu aj správy uhorských kronikárov z 12.- 13. storočia, píšucich po latinsky, ale uhorské kroniky sú presiaknuté veľkými nepresnosťami, údaje sú v nich veľmi dopletené, tak isto sú tu dopletené osobné mená i časové súslednosti. Veľa údajov je v nich zjavne vymyslených, sú tu popísané celé rozprávky o tom, ako boli Uhri dôvtipní a prefíkaní pri obsadzovaní cudzích území a ako hlúpe boli všetky národy tu žijúce. Autori týchto uhorských kroník s obľubou zaznamenávali, ako veľmi sa všetci prichádzajúcich Uhrov báli, ako sa im všade, kam prišli, vrhali bez boja pod nohy a ako postupne a zákerne obsadzovali cudzie územia, hrady a mestá, ktoré sami nevybudovali, ale všetko vyrabovali a obsadili, kam prišli. Tieto uhorské kroniky majú slabú faktografickú hodnotu, miešajú sa tu spolu udalosti a mená, ktoré sa odohrali v celkom inej historickej dobe, veľa údajov je celkom vymyslených, je to jeden „maďarský guláš“. Uvádza sa v nich aj rozprávka o tom, ako Svätopluk predal Uhrom svoju krajinu za jedného bieleho koňa. Tento úplný nezmysel, o ktorý sa opierajú mnohí maďarskí historici, tu nemienim rozoberať ani komentovať.

Konštantín Porfyrogennetos špecifikuje miesto, ktoré obsadili Uhri niekedy v roku 900 takto: „Turci (Uhri – starí Maďari) prebývajú v zemi Moravii medzi riekami Dunaj a Sava.“ Teda územie Panónie, kde bolo slovenské Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo (dnes je to západná časť Maďarska smerom od Dunaja) sa v 9. storočí označovalo aj ako Morava, či panónska Morava. 

Na územiach dnešného Slovenska a Moravy sa Maďari neusadili, hoci tieto kraje plienili, vždy utiekli späť do Potisia alebo Panónie. Na Morave po smrti Svätopluka I. vládol jeho syn Mojmír II., ale nevieme dokedy. Aventinus uvádza, že Svätopluk II. a Mojmír II. boli v boji zabití, nie je tu ale uvedený dátum, preto nevieme, kedy sa to stalo. Po Mojmírovi II. prevzali vládu nad územím západne od rieky Moravy české kniežatá, ktoré Moravu pričlenili k Čechám. Mojmír II. pravdepodobne vládol na starej Morave až do roku 907, keď v bitke pri vtedajšom moravskom meste Preslava (dnešná Bratislava) utrpeli Bavori veľkú porážku od Uhrov. Uhri hneď potom vyplienili a vyrabovali starú Moravu i Čechy ale tieto územia neobsadili, stiahli sa po rabovačke späť do Panónie. Mojmír II. padol pravdepodobne vtedy v boji. Naposledy sa o Mojmírovi II. ako o vládcovi Moravy dozvedáme z Fuldských letopisov v roku 901 a nepriamo v roku 902 a 906 keď Moravania ešte porazili starých Maďarov, keď bránili svoje územia:
Rok 900: …Bavori cez české územie, zoberúc so sebou aj ich (Čechov), vtrhli do krajiny Moravanov, kde tri týždne všetko ničili ohňom…

Rok 901: V Rezne bol všeobecný snem. Medzi inými prišli sem aj poslovia Moravanov, aby žiadali o mier, ktorý bol hneď schválený a prísahou potvrdený. Odtiaľto v tej istej veci biskup Richarius a gróf Udalricus boli poslaní na Moravu, aby, ako sa v Bavorsku dohodlo, samotné knieža (Mojmír II.) a všetkých jeho veľmožov prísahou zaviazali, že budú tento mier zachovávať.
…Toho istého roku sa Mojmír, knieža moravské a Isanrik, gróf norický, ktorý k nemu (Mojmírovi II.) utiekol, zmierili s kráľom Ľudovítom (synom Arnulfa).

Rok 902: Uhri (starí Maďari) napadli územie Moravanov, boli však v bitke porazení a dali sa na útek.

Porážku starých Maďarov Moravanmi v roku 902 zaznamenali aj mnohé iné franské letopisy, ale v hodnovernom franskom letopise saského pôvodu je zaznamenané, že Uhri (starí Maďari) boli porazení Moravanmi aj v roku 906. 
Keď koncom 9. storočia bavorskí cisár Arnulf nasmeroval Uhrov do hornej Panónie aby mu pomáhali pri jeho vojnových výpravách proti Moravanom, ukázalo sa to ako veľká chyba aj pre samotných Bavorov, ktorí z toho síce zo začiatku ťažili, ale Uhri po smrti kráľa (cisára) Arnulfa po roku 900 uskutočňovali výpady aj do Bavorska až k riekam Enža a Lech v okolí salzburského arcibiskupstva. Pri týchto výpadoch starých Maďarov začiatkom 10. storočia o život prišiel dokonca samotný salzburský arcibiskup ešte s dvomi biskupmi.

Stredoveký vzdelanec Liudprand začal písať svoje letopisy niekedy v polovici 10. storočia, teda udalosti boli ešte veľmi živé a napísal ich hodnoverne: „…Arnulf, najudatnejší kráľ z tých kmeňov, ktoré žijú pod severným súhvezdím (kráľ Bavorov – Frankov), keď nemohol poraziť Svätopluka, knieža Moravanov, ktorý sa mu zmužilo staval na odpor… privolal na pomoc kmeň Uhrov (starých Maďarov), ktorý je bojachtivý, smelý, nepozná všemohúceho Boha, ale ktorý pozná všetky zločiny a dychtí iba po vraždení a lúpežiach, ak to, pravda, možno nazvať pomocou, lebo onedlho po jeho smrti (Arnulfovej v roku 899) stal sa tak jeho národu, ako aj ostatným národom žijúcim na juhu a na západe, vážnym nebezpečenstvom, dokonca záhubou…Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených.“

O Uhroch (starých Maďaroch) máme ďalšie významné historické svedectvo od západofranského mnícha Reginona, ktorý bol priamym svedkom udalostí koncom 9. a začiatkom 10. storočia, pretože sám zomrel v roku 915 a do svojej smrti všetko zapisoval:

 „V roku 889 vytiahol kmeň Uhrov, najdivokejší a nad všetky príšery najkrutejší… z močiarov Donu bol teda spomínaný kmeň vyhnaný zo svojich sídiel susednými kmeňmi, ktorí sa volajú Pečenehovci… Vyhnaní teda ich násilnosťou rozhodli sa hľadať kraje a sídla, kde by sa mohli usadiť a keď sa rozlúčili s vlasťou, vydali sa na cestu. Najprv sa síce potulovali po pustatinách Panóncov a Avarov a každodenné živobytie si zaobstarávali lovom zvere a rýb, neskôr častými nepriateľskými nájazdmi prenikali na územie Korutáncov, Moravanov a Bulharov, mečom zabíjali len málokoho, ale tísíce usmrtili šípmi, ktoré zo svíbových lukov mierili s takou obratnosťou, že sa ich zásahom dalo ťažko vyhnúť. Nevedia totiž bojovať zblízka, ani obľahnuté mesto dobyť. Bojujú na koňoch, ktoré postupujú vpred alebo i ustupujú, často predstierajú útek… Údajne tiež jedia surové mäso, pijú krv a ľudské srdcia, ktorých sa zmocnia, podelia na kúsky a hlcú ich ako liek, neobmäkčí ich nijaký súcit, ani cit nepohne ich vnútrom. Vlasy si strihajú až po kožu. Vždy jazdia na koňoch. Na nich tiahnú, zastavujú sa, uvažujú i rozprávajú. Svoje deti i sluhov učia s veľkou usilovnosťou jazde i streľbe z lukov. Sú spupnej, vznetlivej, ľstivej a bezočivej povahy a touto divokosťou sa vyznačujú tak ženy ako muži… A tak ukrutnosťou tohto najohavnejšieho kmeňa (Uhrov) boli spustošené nielen spomínané krajiny, ale z väčšej časti aj italské kráľovstvo…“
k roku 894….Asi v tomto čase Svätopluk, kráľ moravských Slovenov, muž medzi svojimi najmúdrejší a duchom najbystrejší, dožil sa posledného dňa. Jeho kráľovstvo krátky čas nešťastne spravovali jeho synovia, pretože Uhri všetko až do základu vyplienili.

k roku 907…Bavori bojovali s Uhrami a vo veľkej bitke boli porazení (Bavori)…

Ak teda zhrnieme stredoveké originálne údaje, ktoré tu uvádzam, starí Maďari prichádzali do priestoru stredného Dunaja postupne v priebehu viacerých rokov a niekedy po roku 907 osídlili kraje pod hranicou dnešného Slovenska natrvalo. Obsadili územia, kde vo veľkých počtoch žili Sloveni s rozvinutou hospodárskou aj cirkevnou organizáciou, pod správou Blatnohradského kniežactva a neskôr Moravského kráľovstva s hlavným mestom s názvom Blatno alebo Blatnohrad.

Moderné genetické analýzy ale aj mnohé iné indície dokazujú, že príchodzích kočovných Maďarov nebolo veľa (pozri článok: Pátranie po starých Maďaroch, Maďari sú Slovania), tu žijúci Sloveni ich prijali medzi seba a v priebehu jedného storočia ich naučili civilizovane žiť.

Pôvodní ugrofínski Maďari sa na území dnešného Slovenska neusadili, aj keď ho istú dobu plienili. Mestá ako Preslava (Bratislava), Nitrava (Nitra), Morava (Zlaté Moravce) a ďalšie neboli zničené ani sa v nich starí etnickí Maďari nikdy neusadili, život v nich pokračoval naďalej s pôvodným slovenským obyvateľstvom a od druhej polovice 9. storočia sa územie dnešného Slovenska stalo základným hospodárskym, ekonomickým, cirkevným aj politickým celkom utvárajúceho sa Uhorského kráľovstva.