Cesta do ranej histórie Slovákov

V roku 955 sa odohrala veľká bitka medzi Uhrami a Bavormi pri rieke Lech neďaleko Augsburgu. Tu boli Uhri na hlavu porazení, dvaja hlavní velitelia zajatí a sťatí. Hoci nie je celkom isté, či v tej dobe môžeme ešte Uhrov pokladať výlučne za etnických starých Maďarov (Uhri mohli byť už zmesou starých Maďarov a Slovenov), isté je, že po tejto bitke skončil lúpežný spôsob života. Už sa nedalo napádať a rabovať okolité krajiny, ale početné slovenské kmene, ktoré prijali starých Maďarov medzi seba, dobre rozumeli poľnohospodárstvu a remeselníctvu.

(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni, Prasloveni, slovenský a nie Slovan, Slovania, slovanský píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)

Čo sa dialo vo východnej časti zaniknutého Moravského kráľovstva, teda na území dnešného Slovenska v priebehu 10. až 11. storočia ? Hoci historické doklady o tom, čím bolo územie dnešného Slovenska v 10. storočí sú chabé, dá sa z nich predsa len vyčítať, že v druhej polovici 10. storočia bolo Považie pod vplyvom Boleslava I., českého kniežaťa. Začiatkom 11. storočia sa pokúšal Slovensko ovládnuť zase Boleslav Chrabrý, poľské knieža. Teda územie dnešného Slovenska po rozpade starej Moravy začiatkom 10. storočia existovalo nasledujúcich minimálne 100 rokov v znamení striedania mocenských snáh okolitých krajín ovládnuť toto územie a pripojiť ho buď k Čechám alebo k Poľsku. Archeologické nálezy ukázali, že minimálne dve mestá na súčasnom Slovensku nezanikli po rozpade starej Moravy. Nitrava (Nitra) a Preslava (Bratislava) sa rozvíjali ďalej, pôvodné slovenské obyvateľstvo tu ostalo nezmenené a archeologické vykopávky nepriniesli dôkazy o tom, že by tu pribudli napríklad hroby staromaďarských bojovníkov alebo iných etník. Tieto slovenské mestá sa stali neskôr oporou uhorských kraľov a naďalej v nich vládla staroslovenská vládnuca vrstva, ktorá sa v následujúcom období stala základom pre administratívu uhorského kráľovstva.

Starí Maďari pri svojom pôvodnom kočovnom spôsobe života nemali na mnohé predmety a činnosti v poľnohospodárskej a remeselníckej výrobe, v štátnej a cirkevnej organizácii vlastné slová v maďarčine, pretože u nich neexistovali. Mali oveľa slabšiu slovnú zásobu, pretože boli na nižšej kultúrnej úrovni. Do maďarčiny prešlo vyše 2000 slov zo starej slovenčiny (pozri: Štátotvorné, štátoprávne, súdnické a ostatné slová prevzaté do maďarčiny od Slovenov).

Slová, ktoré prešli do maďarčiny zo slovenčiny boli z kultovej, štátoprávnej, administratívnej, poľnohospodárskej, remeselníckej, rodinnej či cirkevnej oblasti. Keďže do maďarčiny prešli zo staroslovenčiny aj slová štátnej a právnej terminológie, teda slová štátotvorné a štátoprávne, znamená to, že bola zachovaná pôvodná celá štátna a právna organizácia bývalého Moravského kráľovstva. Dôkazom toho sú aj staroslovenské názvy uhorských žúp, napríklad Congrad, Pešť, Ostrihom, Bereg, Bodrog, Bihar, Krasna.

Protomaďarčina starých Maďarov sa obohatila o tisíce staroslovenských výrazov, tieto slová sa však postupne podriadili pravidlám hovorovej maďarčiny, boli zdeformované alebo ináč povedané, boli skomolené. 

Starú maďarčinu obohatenú o veľké množstvo staroslovenských slov začali postupne používať aj Sloveni žijúci v Karpatskej kotline, ktorých ale kultúrne a spoločenské tradície sa nezmenili, len boli neskôr prehlásené za maďarské.
Súčasní Maďari sú potomkovia pôvodných Slovenov žijúcich v Karpatskej kotline, ktorí prijali zmes maďarčiny a slovenčiny postupne za svoju reč. Dnešní Maďari sú Slovania, ktorí prijali pomenovanie pôvodných maďarských kočovníkov spolu s ich rečou, ktorú doplnili o tisíce staroslovenských a slovenských výrazov (pozri článok: Maďari sú Slovania).

Keďže do maďarčiny prešli aj staroslovenské slová štátotvorné a štátoprávne, je zrejmé, že štátotvorným národom pri zakladaní uhorského kráľovstva neboli pôvodní Maďari. Niektorí maďarskí historici, ktorí nie sú poznačení maďarským nacionalizmom tento fakt sami potvrdzujú a priznávajú a súhlasia s tým, že naši slovenskí predchodcovia mali zásadný podiel na utváraní uhorského kráľovstva.
Pompézne nacionalistické oslavy súčasných Maďarov pri výročiach svätoštefánskej koruny majú demonštrovať vernosť maďarstvu, lenže starých, pôvodných genetických Maďarov ostalo v Európe a teda aj v súčasnom Maďarsku len nepatrné množstvo. 
Genetika sa nedá oklamať, tá hovorí jasnou rečou. Zastúpenie obyvateľstva po genetickej stránke v súčasnom Maďarsku sa takmer nelíši od okolitých slovanských krajín. Súčasní Maďari vôbec nie sú potomkami starých ugrofínskych Maďarov ako si to neochvejne myslia, tých je v súčasnom Maďarsku iba okolo 4 %. 
Starí Maďari boli kočovníci, pastieri, presúvali sa z miesta na miesto a hľadali nové pastviny pre svoj dobytok. Z toho dôvodu nemali stále sídla, nezakladali obce, neživili sa poľnohospodárstvom, žili pod šiatrami, ktoré rozkladali a nanovo stavali na miestach, kam prišli. Keď starí Maďari (Uhri) obsadili Podunajsko a Potisie, našli tu slovenské osady s rozvinutou poľnohospodárskou výrobou a remeslami. Preto sa doteraz zachovalo také obrovské množstvo topografických názvov v Maďarsku so staroslovenským pôvodom, pretože tu žili Sloveni so svojou usadlou rozvinutou kultúrou. Preto tiež také obrovské množstvo slov z rôznych oblastí života prešlo zo staroslovenčiny do maďarčiny (pozri články:

Všade, kam prichádzali starí Maďari v 9.storočí, žilo veľa Slovenov

Štátotvorné, štátoprávne, súdnické a ostatné slová prevzaté do maďarčiny od Slovenov).

Zo začiatku starí Maďari iba drancovali všetky kraje, pôsobili deštruktívne, ale časom zistili, že drancovať sa nedá donekonečna. Postupne pochopili, najmä keď od polovice 10. storočia zažili mnohé rozhodujúce vojnové porážky, že sa musia usadiť a začať žiť iným spôsobom, ak chcú prežiť. Starousadlé slovenské obyvateľstvo sa pre nich stalo najlepším vzorom, najmä ich rozvinuté poľnohospodárstvo, ktoré u Slovenov fungovalo už dávno. 
Čiže poľnohospodárska výroba, ktorá bola rozvinutá u Slovenov bola rozhodujúcim faktorom pri vzniku Uhorského kráľovstva a nie pôvodné maďarské pastierstvo. V malom priestore Karpatskej kotliny v žiadnom prípade ani nemohol vzniknúť štátny útvar ázijského pastierskeho typu, na aký boli pôvodní Maďari zvyknutí z rozsiahlych území, odkiaľ prišli.

Naši predkovia, Sloveni, už dávno obrábali pôdu, mali hradiská, obce a mestá s rozvinutým remeselníctvom, mali ustálené obchodné vzťahy, fungovali štátne, súdne a cirkevné inštitúcie, jednoducho povedané, boli u nich rozvinuté feudálne vzťahy, ktoré sa stali základom aj pre vznikajúce feudálne Uhorsko. Ale pôvodným Maďarom to trvalo ešte asi dve storočia kým sa natrvalo usadili a prestali kočovať. Máme o tom správu biskupa Ota Frisinského, ktorý prechádzal Uhorskom v polovici 12. storočia a pritom zaznamenal, že niektorí Uhri (Maďari) ešte bývajú pod šiatrami a často menia svoje obydlia.
Staroslovenské hradné mestá po rozpade starej Moravy na území dnešného západného Slovenska nezanikli, stali sa hospodársko – politickými centrami i v nasledujúcom období vznikajúceho Uhorska. Rozvíjali sa nerušene ďalej a stali sa oporou uhorského hospodárstva i oporou pri udržaní moci uhorských panovníkov. Príkladom je napríklad Bratislava a Nitra, kde nedošlo k zániku týchto miest a ani neboli starými Maďarmi osídlené. Ak aj boli osídlené, ich kultúra sa neprejavila a nevieme ich preto identifikovať. Ale starých Maďarov nebolo veľa a navyše ich počty sa preriedili v bitkách s Bavormi v 10. storočí.

Ani slovenská ľudová slovesnosť a ľudová hudba nezanikla. Maďarská ľudová hudba sa príliš nelíši od hudby okolitých slovanských krajín, keby sa ľudové pesničky nespievali po maďarsky, ani by sme si nevšimli, že nie sú naše. To len dokazuje, že aj kultúra občanov hovoriacich po maďarsky je vlastne slovanská a ani nemôže byť odlišná, keďže najväčšia časť maďarskej populácie sú genetickí Slovania (pozri článok: Pátranie po starých Maďaroch).

Uhri- starí Maďari za vlády vojvodcu Gejzu a jeho syna Vojka v druhej polovici 10. storočia mali problémy s odporcami kresťanstva. V roku 998 bolo potlačené pohanské povstanie vojskami slovenských vojvodcov. Ešte pred vznikom Uhorského kráľovstva povstala časť Uhrov s vojvodcom Kopánim v Šomodskej stolici proti budúcemu uhorskému kráľovi Vojkovi. Kopáni bol príbuzný Vojka a tiež sa chcel stať kráľom Uhorska. Vojka podržali slovenskí veľmoži, ktorí vytiahli so svojimi vojskami proti tomuto povstaniu z územia dnešného Slovenska a potlačili ho. Pri vzniku uhorského kráľovstva bola teda svätoštefánska koruna podržaná slovenskými veľmožmi, medzi ktorými sa spomínajú mená slovenského pôvodu ako Poznan, Hunt, Stoislav a Visce. Vojk sa stal v roku 1000 uhorským kráľom s podporou slovenských veľmožov a prijal cirkevné meno Štefan.

V 2. polovici 10. storočia začali  prichádzať na územia urvárajúceho sa Uhorského kráľovstva nemeckí latinskí duchovní, ale tu žijúce prevažne slovenské obyvateľstvo ich odmietalo. Okolo roku 970 napríklad prišiel medzi Slovenov Nemec Wolfgang, po jeho neúspechu sem prišiel Pilgrim, ktorý taktiež neuspel. Pilgrim sa v roku 985 žaluje cisárovi Ottovi III., že ľudia prepadli jeho statky, všetko mu zničili a pobrali, znechutili ho a znemožnili mu ďalšie pôsobenie medzi nimi. Potom prišiel viackrát pražský biskup Vojtech (biskupom sa stal od roku 982) a podľa uhorských historických prameňov pokrstil uhorského vojvodu Gejzu i jeho syna Vojka, ktorý prijal pri krste meno Štefan (neskôr sa stal prvým uhorským kráľom). Vojtech potom poslal medzi Slovenov do Karpatskej kotliny svojho priateľa Radlu, pražského mnícha, aby pokračoval v jeho práci. Vojtech i Radla boli Česi slovenského pôvodu (v zmysle slovanského, vtedy však tento termín ešte neexistoval, (pozri: Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina ), ktorí mali veľmi blízko k cyrilometodskej kultúrnej misii a ktorí podporovali v Čechách slovenskú bohoslužbu (pozri: Rozvoj starej slovenčiny a slovenskej bohoslužby v Čechách).

Radla si vzal so sebou mníchov slovenského pôvodu, s ktorými šíril kresťanstvo medzi Slovenmi. Radla sa neskôr stal uhorským arcibiskupom so sídlom v Ostrihome. Vznikol ostrihomský cirkevný obvod, ktorého územie sa rozprestieralo približne na mieste dnešného Slovenska a táto ostrihomská diecéza sa stala najvýznamnejšou cirkevnou oblasťou Uhorska. Na tomto území žili Sloveni a Slovenky, neskôr sa mužskej časti Slovenov začalo hovoriť „Slováci“. Názvy jednotlivých žúp naďalej niesli pôvodné staroslovenské alebo neskôr latinské mená. Termíny župan – župa pochádzajú až z 19. storočia, do tej doby neexistovali, používali sa staroslovenské názvy išpán – išpánstvo, ktoré prešli takto aj do maďarčiny. Na čele išpánstva stál teda išpán – špán, ktorý v danom regióne uplatňoval štátnu moc a reprezentoval tak vzdialeného, neprítomného panovníka.

Mnísi, ktorí prišli do Uhorska spolu s Radlom vykonávali okrem latinského obradu aj obrad staroslovenský, nakoľko bol v Uhorsku žiadaný, keďže tu žilo veľa kresťanov slovenskej národnosti. 

Prečo Gejzu a prvého uhorského kráľa Štefana I. pokrstil Vojtech a nie nejaký bavorský biskup ? Vysvetlenie je jednoduché. Podobne, ako za čias starej Moravy sa Sloveni neustále snažili o kultúrne a cirkevné osamostatnenie od nemeckých vládcov, táto snaha pretrvala aj naďalej pri zakladaní nového štátneho útvaru o storočie neskôr, ale už v nových podmienkach. Krajinu bolo treba znovu postaviť na nohy, skultúrniť ju a znovu uviesť do života predošlé pravidlá i zákony, ktoré tu platili predtým vo svetskej i cirkevnej sfére. Ale cirkevní duchovní, ktorí ovládali slovenskú bohoslužbu boli v Moravského kráľovstva vyhnaní a rozutekali sa všade do okolitých krajín, do Čiech, Poľska, Bulharska, Chorvátska, Ruska. Ich nasledovníkov bolo treba zavolať späť, pretože Sloveni tu žijúci ich vyžadovali. Knieža Vojk (od roku 1000 uhorský kráľ Štefan I.) taktizoval spolu so svojim otcom Gejzom podobným spôsobom, ako to robil Rastislav s Koceľom za čias starej Moravy. Chcel obmedziť rozpínavosť nemeckých latinských biskupov a ponáhľal sa zriadiť vlastný nezávislý cirkevný obvod vo svojom kráľovstve. V krajine žilo veľké množstvo Slovenov, z ktorých mnohí už boli kresťania. Sloveni v Čechách, v Bulharsku, Chorvátsku, na Morave a všade dookola mali svoje písmo, slovenské knihy, bohoslužby vo svojom jazyku, ináč povedané, boli už na vysokej kultúrnej úrovni. Preto sa dal spolu so svojim otcom Gejzom najskôr pokrstiť biskupovi slovenskej národnosti a potom prijal aj jeho príbuzného Radlu za uhorského arcibiskupa slovenského pôvodu. 

Maďarské slovo király je jasne slovenského pôvodu, znamená kráľ a Štefan I. (Vojk, Vajk) by sa nestal prvým uhorským kráľom bez podpory slovenských veľmožov Hunta a Poznana, ktorí spoločne potlačili povstanie Kopániho. To sú ďalšie indície veľkej prepojenosti uhorských kráľov so Slovenmi a starými Slovákmi. 
Teda Uhorsko v prvých storočiach existencie malo po cirkevnej stránke nie celkom jasný charakter. Bolo tu síce zriadené oficiálne latinské arcibiskupstvo, ktoré podliehalo Rímu, ale uhorskí panovníci podporovali aj bohoslužby východného obradu, ktoré sa konali v staroslovenčine, zakladali kláštory východného obradu a udržiavali kultúrne, či dokonca rodinné kontakty s ruskými kniežatami alebo s Byzanciou. Jednoducho povedané, cyrilometodská tradícia tu bola stále živá a v rôznych formách a na rôznych miestach Uhorska bola ďalej udržiavaná (pozri: Cirkevná orientácia Uhorska v prvých storočiach jeho existencie).
Prepojenosť uhorského kráľa Štefana I. so strými Slovákmi vidíme aj v ďalších smeroch. Našli sa doteraz desiatky uhorských denárov zo začiatku panovania Štefana I. od roku 1000. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tieto kráľovské mince nemali na jednej strane nápisy STEFANUS REX a PRESLAVVA CIV (v preklade Štefan kráľ a Preslava mesto). Boli to teda kráľovské mince, uhorské denáre, platidlo v novovytvorenom uhorskom kráľovstve. Kráľ Štefan l. ich musel schváliť, ale ako je možné, že taký symbol maďarstva, za akého Štefana l. dnešní Maďari pokladajú, dal raziť svoje kráľovské mince, na ktorých je krásny neskomolený pôvodný staroslovenský názov Preslava, názov našej terajšej Bratislavy? 

Na mince sa dávali názvy iba overené, bez chýb a nánosov všelijakých skomolených koncoviek. Na tejto minci je naše mesto zapísané ešte aj so zachovanou staroslovenskou koncovkou -ava, ktorú nájdeme v mnohých názvoch minulých i terajších: Morava, Trnava, Bratislava, Nitrava, Orava… Vtedajší názov nášho mesta Preslava znamená preslávne mesto, veľmi slávne, preslávené. Preslava bola aj v Bulharsku, kde sídlili prví králi Bulharskej ríše. Naša Bratislava bola v roku 1000 skutočne preslávna, veď už slovenské knieža Pribina tu dal postaviť v 9. storočí veľký trojloďový kostol a Preslava sa stala aj prepošstvom (pozri tiež: Historické názvy Bratislavy).
A potom archeologické nálezy. Vo veľkých moravských mestách, akými boli aj Preslava a Nitrava, teda dnešná Bratislava a Nitra sa nenašli žiadne staromaďarské pamiatky, žiadne staromaďarské hroby, či pohrebiská. Ako je to možné ? Zopár staromaďarských hrobov sa našlo na vtedajšom „vidieku“, ale nie vo veľkých mestách (píšem o nich tu: Okolie Nitry pod heslami: Lipová – Ondrochov, Horný Jatov – Trnovec nad Váhom)
Kam sa ale starí Uhri (Maďari) podeli? Všade nachádzame v hroboch také isté staroslovenské predmety, aké sme ich nachádzali v staroslovenských hroboch ešte pred príchodom starých Maďarov do Panónie a Sedmohradska. Ak teda starí Maďari prenikali na územia dnešného západného Slovenska a dnešnej Moravy, ich kultúra buď veľmi rýchlo zanikla a do miest sa vôbec nedostala, alebo sem preniklo veľmi málo pôvodných ugrofínskych Maďarov, po ktorých najmä v mestách neostali žiadne stopy.

Vládnuce vrstvy danej krajiny kopírujú etnicitu, národnosť ľudí, ktorým vládnu. Komu vládol Štefan I. ? Štefan I. vládol štátu, v ktorej Sloveni tvorili obrovskú časť obyvateľstva. Podľa archeologických a topografických (toponymických) výskumov, starí Slováci a ostatní Sloveni žijúci v Panónii, v Sedmohradsku a v Nitriansku v roku 1000 tvorili majoritnú časť obyvateľstva novovzniknutého Uhorska. Takmer všetky mestá a hrady v tej dobe mali staroslovenské názvy. Tisíce topografických názvov v súčasnom Maďarsku má staroslovenský pôvod a veľa mien a priezvisk slovenského a slovanského pôvodu majú občania hovoriaci po maďarsky.
Ale najmä genetika obyvateľstva súčasného Maďarska hovorí jasnou rečou: súčasní Maďari sú Slovania a boli Slovanmi aj v roku 1000, keď sa Vojk (Vajk) stal uhorským kráľom Štefanom I. (pozri článok: Maďari sú Slovania).

Štátotvorným národom Uhorska v roku 1000 boli jednoznačne Sloveni (Slovania), predkovia dnešných Slovákov, Slovencov (Slovincov), Srbov, Chorvátov a Maďarov tiež, keďže súćasní Maďari sú potomkovia Slovenov.