Cesta do ranej histórie Slovákov

Kráľ Svätopluk zomrel v roku 894. Čo sa dialo po jeho smrti v Moravskom kráľovstve ? Poďme si rozobrať udalosti po roku 894 až do roku 907, ktorý sa často uvádza ako rok zániku starej Moravy, Moravského kráľovstva (Veľkej Moravy, Veľkomoravskej ríše).

Po smrti najsilnejšieho vládcu starej Moravy, kráľa Svätopluka I. v roku 894, vlády sa ujali jeho synovia Mojmír II. a Svätopluk II.

Podľa niektorých historických záznamov, najmä Cividalského evanjeliára a práce Konštantína Porfyrogennetosa, existoval aj tretí Svätoplukov syn, Predslav alebo Preslav, ale tento pravdepodobne nezasahoval do mocenských bojov na Morave, pretože sa nikde viac nespomína.

Hoci nevieme, kde Mojmír II. a Svätopluk II. presne sídlili, muselo to byť územie, ktoré sa dá približne stotožniť s územím dnešnej Moravy a západnej časti Slovenska, Nitrianska, prípadne nejakých krajov v severnej časti Panónie, keďže v mnohých dokumentoch je Svätopluk II. uvádzaný ako panónske knieža.

Ale ich vládnutie bolo oslabené tým, že obaja bratia bojovali proti sebe, namiesto toho, aby sa zjednotili. V roku 898 sa Mojmírovi II. podarilo uväzniť svojho mladšieho brata Svätopluka II. v akomsi moravskom meste, odkiaľ ho Bavori vyslobodili, keď toto mesto napadli a vypálili.

Posledné roky života kráľa Svätopluka I. neboli pokojné. Čelil sústavným útokom bavorského kráľa Arnulfa, ktorý chcel Svätopluka ovládnuť. Vtedajší západní kronikári o tom pomerne presne všetko zapísali:

Vo Fuldských letopisoch sa o tom k roku 892 dočítame toto: „Kráľ Arnulf išiel na východ v nádeji, že mu príde naproti knieža Svätopluk. Lenže tento spôsobom zvyčajným vzpieral sa ísť ku kráľovi a kpredtým sľúbenú vernosť zaprel. Kráľ s napajedenou mysľou mal rozhovory s kniežaťom Braslavom v Hengisfelde, kde medziiným hľadal čas a miesto, ako uderiť na zem moravskú. Dohodli sa, že s tromi vojskami túto krajinu napadne. Kráľ vzal so sebou Frankov, Bavorov i Alemanov, prišiel v mesiaci júl na Moravu i pustošil tam celú túto krajinu s toľkým zástupom ozbrojeného ľudu štyri týždne ohňom i mečom, majúc mimo toho na tomto pochode i uhorské čaty so sebou.“

Hermanus Contractus zaznamenal tieto udalosti k roku 892 takto: „Keď kráľ Arnulf prišiel do Panónie a počul, že knieža Svätopluk sa zase vzpiera proti nemu, dohovoril sa s Braslavom, kniežaťom vzdialenej Panónie a celý mesiac tri razy s trojakým vojskom aj s pomocným uhorským, čo do tých krajov vtedy prišli, pustošil moravskú oblasť, sám súčasne obnovil aj staré priateľstvo s Uhrami.“

Vo Fuldských letopisoch sú ďalej zaznamenané následujúce roky 893 – 894 takto:

…Uhri, poslaní Arnulfom na Moravu, spustošili ju. Arnulf teda znova vtrhol na Moravu a po prerazení zásekov pri rieke Hron a Švábskej hore opäť poslal Kusalu, kráľa Uhrov, proti Moravanom. Celá Morava sa znova naplnila vraždením, lúpežou, požiarmi a žiaľom. Svätopluk konečne ale neskoro zistil, aké sily to popudil a dohnaný nakoniec toľkými veľkými pohromami požiadal pokorne o mier, dá svojho syna Mojmíra ako rukojemníka a s ťažkosťami dosiahne u Arnulfa mier. Potom sám za niekoľko málo dní od žiaľu a márnomyseľnosti umrel. Jeho synovia Mojmír a Svätopluk sú Arnulfom dosadení Moravanom za vládcov…“

Z týchto historických záznamov je zrejmé, že stará Morava existovala naďalej po smrti Svätopluka I., podľa Fuldských letopisov kráľ Arnulf súhlasil, aby Moravanom vládli synovia Svätopluka I: Mojmír II. a Svätopluk II.

Ako uvidíme ďalej, vláda Mojmíra II. by sa dala prirovnať vláde svojho prastrýca Rastislava, pretože sa snažil Moravu zveladiť a podarilo sa mu obnoviť aj vlastné moravské arcibiskupstvo v roku 898, keď bol pápežom Ján IX.

České kniežatá Spytihnev a Vratislav prišli v roku 895 do Rezna za Arnulfom, aby mu vyjadrili tiež sľub vernosti.

Po smrti Svätopluka I. v roku 894 prešla moravská Panónia pod správu Arnulfa a až do jeho smrti v roku 899 sa Uhri – starí Maďari neodvážili toto územie ovládnuť. V roku 896 dal Arnulf – kráľ Východofranskej ríše Panóniu s Blatnohradom do starostlivosti Braslavovi, chorvátskemu kniežaťu, ktorý vládol na území medzi riekami Sáva a Dráva:

Fuldské letopisy. Rok 896: Keď sa nakoniec v týchto končinách (v Panónii) nahromadili roztržky, cisár (Arnulf) zveril na to obdobie ochranu Panónie s mestom Blatnom (bývalé Pribinove a Koceľové kniežatstvo) svojmu vojvodovi Braslavovi.

Nemecký kráľ a neskôr cisár Arnulf však urobil v období po roku 890 niekoľko chýb, ktoré spôsobili samotným Bavorom a ostatným národom a etnikám Európy nemalé problémy. Dal odstrániť mohutné hradby v Panónii, ktoré vybudoval ešte franský kráľ Karol Veľký sto rokov predtým ako účinná prekážka postupu barbarských kmeňov do Franskej ríše. Odstránil aj záseky na rieke Hron, ktoré boli taktiež obrannou líniou prenikania barbarov na starú Moravu a do Bavorska severnou cestou. Urobil to preto, lebo do strednej Európy prichádzali barbarskí kočovní starí Maďari, ktorých využil na boj proti Svätoplukovi. Starí Maďari sa Arnulfa obávali, plnili jeho príkazy, ale po Arnulfovej smrti v roku 899 sa situácia celkom zmenila. Začali robiť rabovacie výpady aj na bavorské územie, hlboko až za rieku Enžu a plienili a rabovali aj talianské územia, kde hrozilo, že napadnú aj Rím. Kronikári Fuldských letopisov nám o tom zanechali svedectvo:

Rok 900: Avari, ktorí sa nazývajú Uhri, spustošili celé Taliansko do takej miery, že zabili veľmi veľa biskupov a v jedinej bitke padlo 20 000 Talianov, ktorí sa pokúsili proti ním bojovať. Sami sa potom vrátili tou istou cestou, ktorou prišli a zároveň spustošili najväčšiu časť Panónie.

Potom vyslali svojich poslov k Bavorom pod zámienkou, že si žiadajú mier, ale v skutočnosti preskúmavali ich kraj…Zrazu vtrhli neočakávane a nepriateľsky so silným zástupom a veľmi veľkým vojskom do bavorského kráľovstva cez rieku Enžu tak, že zabíjaním a plienením všetko zničili za jediný deň v dĺžke a šírke do päťdesiat míľ. A len čo sa to dozvedeli zadnejší Bavori, pohnutí krivdou nariadili poponáhľať sa oproti, ale keď sa to Uhri dozvedeli, s tým, čo nalúpili, vrátili sa odkiaľ prišli, k svojim do Panónie…

Rok 901: Uhri vpadli do Korutánska a boli v bitke, ktorá sa udiala v sobotu, pobití (Uhri).

Z uvedených úryvkov vidíme, že starí Maďari – Uhri obťažovali cudzie územia na všetky strany. Robili to podobne, ako pred nimi Avari, zákerným spôsobom, preto si ich s Avarmi autori letopisov často mýlili a v mnohých úryvkoch sú v origináloch Uhri nazývaní Avarmi.

Rok 902:  Uhri napadli územie Moravanov, boli však v bitke porazení a dali sa na útek (Uhri-starí Maďari).

Porážku starých Maďarov Moravanmi v roku 902 zaznamenali aj mnohé iné franské letopisy, ale v hodnovernom franskom letopise saského pôvodu je zaznamenané, že Uhri (starí Maďari) boli porazení Moravanmi ešte aj v roku 906. 

Starí Maďari sa viackrát pokúšali vyplieniť starú Moravu nad Dunajom, ale vždy boli zahnaní späť do moravskej Panónie.

Centrom moravskej Panónie bolo Slovenmi vybudované blatnohradské kniežactvo s mestom Blatno, kde sídlili predtým slovenské kniežatá Pribina a Koceľ (pozri: Dejinná súvislosť Blatnohradu a starej Moravy). Neskôr toto územie ovládol Svätopluk I. až do svojej smrti v roku 894. Starí Maďari – Uhri začali intenzívnejšie obsadzovať panónsku Moravu až po smrti Arnulfa v roku 899. Nevieme, či bývalé centrum panónskej Moravy, ktoré tvorilo hradné mesto Blatno – Blatnohrad museli dobíjať, pretože o tom nemáme žiadne historické záznami.
Keď koncom 9. storočia bavorskí cisár Arnulf nasmeroval Uhrov – starých Maďarov do hornej Panónie aby mu pomáhali pri jeho vojnových výpravách proti Moravanom, ukázalo sa to ako veľká chyba aj pre samotných Bavorov, ktorí z toho síce zo začiatku ťažili, ale Uhri po smrti kráľa (cisára) Arnulfa po roku 899 uskutočňovali výpady aj do Bavorska až k riekam Enža a Lech v okolí salzburského arcibiskupstva. Pri týchto výpadoch starých Maďarov začiatkom 10. storočia o život prišiel dokonca samotný salzburský arcibiskup ešte s dvomi biskupmi.

Stredoveký vzdelanec Liudprand začal písať svoje letopisy niekedy v polovici 10. storočia, teda udalosti boli ešte veľmi živé a napísal ich hodnoverne: „…Arnulf, najudatnejší kráľ z tých kmeňov, ktoré žijú pod severným súhvezdím (kráľ Bavorov – Frankov), keď nemohol poraziť Svätopluka, knieža Moravanov, ktorý sa mu zmužilo staval na odpor… privolal na pomoc kmeň Uhrov (starých Maďarov), ktorý je bojachtivý, smelý, nepozná všemohúceho Boha, ale ktorý pozná všetky zločiny a dychtí iba po vraždení a lúpežiach, ak to, pravda, možno nazvať pomocou, lebo onedlho po jeho smrti (Arnulfovej v roku 899) stal sa tak jeho národu, ako aj ostatným národom žijúcim na juhu a na západe, vážnym nebezpečenstvom, dokonca záhubou…Pevnosti zrúcali, kostoly vypálili, ľudí pozabíjali a aby sa stali ešte väčším postrachom, napájali sa krvou zavraždených.“

Moravské kráľovstvo teda existovalo naďalej aj po smrti kráľa Svätopluka I. v roku 894 a aj po smrti bavorského kráľa a cisára Arnulfa v roku 899. Hoci starí Maďari obsadili moravskú Panóniu po roku 899, zvyšok starej Moravy nad Dunajom sa im nepodarilo ovládnuť ani v roku 906, kedy boli Moravanmi porazení a vyhnaní späť do moravskej Panónie.

Moravanom na starej Morave vládol od roku 898 Mojmír II. ako samovládca, pretože v tomto roku uväznil svojho brata Svätopluka II. a zbavil ho vlády. Nevieme, prečo sa tak stalo, bližšie informácie o tom nemáme. Mojmír II. bol však pravdepodobne úplne iný, ako jeho otec Svätopluk I., snažil sa všetko riešiť mierovou cestou a priamo začal komunikovať s pápežom a pápežskou kúriou. Dosiahol niečo neuveriteľné, napravil chyby svojho otca a s poverením pápeža Jána IX. obnovil v roku 898 moravské arcibiskupstvo. Hoci priame dokumenty, poverovacie listiny pápeža sa nezachovali, zachoval sa zlovestný list arcibiskupa Teotmara, ktorý v tom čase bol salzburským arcibiskupom. A práve z tohoto listu čerpáme všetky informácie o dôležitých udalostiach, ktoré sa diali na starej Morave po roku 898 za vlády Mojmíra II.:

(uvádzam len dôležité pasáže):

„Ale prišli, ako sami vyhlásili, priamo od Vás (od pápeža Jána IX.) traja biskupi, totiž arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, do zeme Slovenov, nazývaných Moravanmi, ktorá bola aj so svojimi obyvateľmi podrobená našim kráľom, nášmu ľudu i nám, a to tak v pestovaní kresťanského náboženstva, ako aj v platení pozemských statkov, pretože od nás boli najskôr vyučení a potom z pohanov urobení kresťania. A preto biskup pasovskej obce, v ktorého diecéze sú zeme spomenutého ľudu, od vzniku ich kresťanstva chodil tam kedy chcel a musel, bez toho, že by mu niekto bránil a navštevoval synodálne zhromaždenie so svojimi i s tými, ktorých tam našiel a všetko, čo treba robiť, vykonával podľa svojich síl a nikto sa nepostavil proti nemu. Ba aj naši grófi, susediaci s touto zemou, vykonávali tam neprerušene svoje svetské povinnosti a napravili, čo bolo treba napraviť i poplatky odniesli a nikto im neodporoval, až kým diabol nezatvrdil ich srdcia a oni začali odmietať kresťanstvo, vyhýbať sa spravodlivosti, dráždiť vojnou a zúrivo sa stavať na odpor, takže tam ani biskup ani kazatelia nemohli ísť, ale oni podľa svojich chúťok robili, čo chceli.

Teraz však, čo sa nám zdá vážnym a neuveriteľným, na zväčšenie neprávosti sa vychvaľujú, že veľkými peniazmi dosiahli, aby Ste (pápež) k nim poslali spomenutých biskupov a v tomže pasovskom biskupstve také veci urobili, o ktorých sme nikdy nepočuli, že by vyšli od apoštolského stolca a že by Ich (pápežskými) kanonickými rozhodnutiami bolo dovolené, aby taký rozkol vznikol v jedinej cirkvi. Veď jedno biskupstvo je rozdelené na päť. Keď totiž spomenutí biskupi prišli, vo Vašom mene, ako sami povedali, vysvätili v tom istom biskupstve jedného arcibiskupa, ak vôbec môže byť iný arcibiskup v cudzom biskupstve, a troch jeho pomocných biskupov… Váš predchodca, na žiadosť kniežaťa Svätopluka, vysvätil za biskupa Vichinga, ale neposlal ho do onoho starobylého pasovského biskupstva, lež k akémusi novoobrátenému kmeňu, ktorý si samo knieža vojnou podmanilo a z pohanov obrátilo na kresťanskú vieru. Keď však tým istým Slovenom bolo u Vašich vyslancov poskytnuté dôverné priateľstvo, žalovali a ohovárali nás v mnohých veciach a napádali nás nepravdivou rečou…“

Bavorskí duchovní na čele so salzburským arcibiskupom Teotmarom sa o našich predkoch, Moravanoch, vyjadrujú očividne veľmi hrubo a klamlivo, pritom s veľkou nenávisťou a závisťou. Jasne ukazujú, čo si pod kresťanskou láskou voči iným národom predstavujú: ich zotročovanie a poberanie poplatkov. 

V liste bavorskí duchovní na čele s arcibiskupom Teotmarom poučujú pápeža, že iba oni (Nemci) obrátili moravských Slovenov na kresťanskú vieru, majú teda právo naveky viesť u nich duchovnú správu, vyberať dane i poplatky, či chcú alebo nechcú, Moravania musia byť navždy poddaní Nemcom.
V liste sa uvádza, že pápež poslal na Moravu troch pápežských legátov, aby vysvätili pre Moravu arcibiskupa. Podľa vtedajších cirkevných kanónov (zákonov) arcibiskupa mohli vysvätiť len traja iní biskupi. A v liste sa doslova aj píše: „Veď jedno biskupstvo je rozdelené na päť. Keď totiž spomenutí biskupi prišli, vo Vašom mene (pápežovom), ako sami povedali, vysvätili v tom istom biskupstve jedného arcibiskupa…a troch jeho pomocných biskupov. 

Teda podľa informácie salzburského arcibiskupa Teotmara bolo pasovské biskupstvo rozdelené na päť častí. Štyri časti vznikli na Morave a piatou časťou bol zvyšok pasovského bavorského biskupstva. Znamená to, že toto obnovené moravské arcibiskupstvo malo troch biskupov a jedného arcibiskupa, hoci v tej dobe okolo roku 900 stará Morava stratila veľkú časť svojho pôvodného územia, ktoré k Morave pripojil Svätopluk I. V niektorých historických dokumentoch sa uvádza, že za čias Metoda mala stará Morava až sedem biskupstiev, čomu mnohí historici neveria. Ak však pápež Ján IX. ustanovil na území zmenšenej Moravy (po strate Čiech a Panónie) ešte štyri biskupstvá, prečo by za čias Metoda nemohla mať Morava až sedem biskupstiev?

Pápežskí legáti vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Koho? Je totiž celkom možné, že za moravského arcibiskupa bol oficiálne vysvätený Gorazd, ktorého v roku 885 navrhol do tejto funkcie ešte Metod. 

Koniec Moravského kráľovstva nie je nikde presne zaznamenaný. Z franských letopisov vieme, že ešte v roku 906 existovalo, keď Moravania porazili Uhrov, ktorí sa dali na útek. Prišiel ale následujúci rok 907, ktorý už zaznamenali mnohí franskí kronikári ako katastrófalnú prehru Bavorov s Uhrami. Bitka, v ktorej bolo bavorské vojsko celkom zničené sa odohrala pri moravskom meste Preslava (dnešná Bratislava). V záznamoch sa spomínajú iba dve vojská, ktoré spolu bojovali, Bavori a Uhri, Moravania sa tu nespomínajú, ale Uhri po tomto víťazstve vyrabovali aj Moravu aj Čechy, stiahli sa však vždy späť do Panónie.

Naskytá sa však otázka, kto vlastne v roku 907 Uhri boli. Boli to naozaj ešte všetko starí kočovní Maďari ? Z rôznych priamych aj nepriamych dôkazov môžeme povedať, že nie. Uhri v roku 907, keď úspešne zdolali silné bavorské vojsko, boli už zmesou starých pôvodných Maďarov a panónskych Slovenov. Okrem jasných faktov, ktoré rozoberám v iných článkoch (Maďari sú Slovania, Pátranie po starých Maďaroch), zachoval sa ďalší list salzburgskeho arcibiskupa Teotmara adresovaného pápežovi, v ktorom sa v roku 900 sťažuje na Slovenov, že nazabezpečili, aby Uhri – starí Maďari prestali brániť Bavorom a bavorským duchovným prejsť do severného Talianska, do vtedajšej Longobardii. Chceli totiž brániť Rím a pápežskú kúriu pred nájazdami starých Maďarov. V liste obviňujú Slovenov, že sa dokonca vydávajú za Uhrov – starých Maďarov, strihajú si vlasy nakrátko, aby ako Uhri vypadali:

… „Pretože Uhri (starí Maďari) vždy hrozili našim kresťanom, ďaleko od nás bývajúcim, a prílišným prenasledovaním ich zahrnovali, darovali sme im nie peniaze, nemajúce nijakej ceny, ale iba naše ľanové šaty, až kým sme takto ich divokosť niekoľkokrát nezmiernili… Sloveni totiž zločin, ktorého jednorázové vykonanie nám pripísali, vykonávali ho po mnoho rokov. Sami vzali k sebe nie malý počet Uhrov a podľa ich zvyku hlavy svojich lživých kresťanov dôkladne ostrihali a poslali na našich kresťanov a sami dokonca neočakávane prišli a jedných odviedli do zajatia, jedných zavraždili, iných zahubili v hlbinách žalárov hladom a smädom, mnohých však poslali do vyhnanstva a vznešených mužov a počestné ženy uvrhli do otroctva, chrámy božie zapálili a všetky stavby zničili, takže v celej Panónii, našej najväčšej provincii, niet ani jediného chrámu, ako vám môžu, ak by chceli vyznať, vami určení biskupi vyrozprávať, koľko dní išli a celú zem videli spustošenú. Keď sme sa však dozvedeli, že Uhri vkročili do Itálie, veľmi sme túžili uzavrieť mier s týmito Slovenmi, ako nám je Boh svedkom, sľubujúc im skrze Boha všemohúceho úplne odpustiť všetko zlo, čo urobili proti nám a našim a vrátiť všetko, o čom bolo známe, že naši majú z ich majetku, len aby nás zabezpečili pred Uhrami, a poskytli nám možnosť prechodu na tak dlho, kým by sme mohli vkročiť do Longobardie a brániť majetok sv. Petra a kresťanský ľud s pomocou božou oslobodiť. Ale ani toto sme nemohli od nich dosiahnuť (od panónskych Slovenov)„

Že ide o Panóniu a panónskych Slovenov vidíme z pasáže, kde Panóniu Teotmar priamo spomína:

…takže v celej Panónii, našej najväčšej provincii, niet ani jediného chrámu…

Podľa toho, čo arcibiskup Teotmar v liste napísal, to vypadá tak, že panónski Sloveni prijali starých Maďarov medzi seba, nebojovali s nimi, ale využili ich ako zdatných bojovníkov vo svoj prospech. Panónski Sloveni rozhodovali o tom, či starí Maďari na niekoho zaútočia a ktorú krajinu vyplienia. Predpokladá sa, že starých kočovných Maďarov, ktorí prichádzali do zaniknutého blatnohradského kniežactva v Panónii bolo asi 10 x menej ako panónskych Slovenov. Sloveni tu už mali vytvorené stále hospodárske a výrobné centrá, cirkevnú organizáciu, osady a hradné mestá so slovenskými názvami, s kopcami a riekami, krajmi, ktorým dali slovenské názvy a ktoré pretrvali až dodnes, mnohé už v pomaďarčenej forme. To by aj vysvetlovalo, prečo je potomkov starých Maďarov v súčasnom Maďarsku tak žalostne málo (Pátranie po starých Maďaroch). No nemôže ich byť viac, keď ich od samého začiatku bolo málo všade kam koncom 9. storočia prichádzali v porovnaní so starousadlým slovenským obyvateľstvom.

Spojenectvo starých kočovných Maďarov a panónskych Slovenov malo veľkú výhodu pre obidve etniká. Starí Maďari boli odvážni a vedeli bojovať, Sloveni dobre poznali pomery v okolitých krajinách a spôsob boja, akým bojovali vojská týchto krajín. Maďarom poskytli dôležité informácie o tom, aké krajiny sa oplatí napadnúť, kde sa nachádzajú a ako majú viesť boj proti ich vojskám.

Keď sa teda Uhrom spolu s panónskymi Slovenmi podarilo poraziť silné bavorské vojsko pri Preslave (Bratislave) v roku 907, nebolo viac sily, ktorá by ich v tomto priestore strednej Európy zastavila. Uhri – starí Maďari spolu s panónskymi Slovenmi mali nasledujúce roky raj na Zemi. Plienili a rabovali okolité krajiny bez toho, aby narazili na väčší odpor.

A čo sa dialo so starou Moravou, bývalým Moravským kráľovstvom nad Dunajom, teda na území dnešného Nitrianska, západného Slovenska a dnešnej Moravy po roku 907, po veľkej porážke Bavorov ? Uhri spolu s panónskymi Slovenmi tieto územia zo začiatku napádali a drancovali. Pustili sa aj smerom na západ, do Čiech a do Bavorska. Po rabovačkách sa však vždy stiahli späť do Panónie.

V historickom zázname, ktorý napísal Aventinus sa spomína, že synovia Svätopluka padli v bojoch pri bránení starej Moravy pred výpadmi Uhrov (a panónskych Slovenov). Nikde nie je zapísané kedy, ale predpokladáme, že niekedy čoskoro po roku 907. V iných historických záznamoch sa spomína, že západnú časť starej Moravy postupne pripojili k Čechám české kniežatá, východná časť bývalej starej Moravy, teda dnešné Slovensko, sa postupne dostala pod vplyv Uhrov – starých Maďarov a panónskych Slovenov. Hranicou sa stala rieka Morava.

Rabovať sa však nedalo do nekonečna, najmä keď panónski Sloveni nemali viac záujem takto ďalej žiť. Chceli obnoviť tradičný usadlý spôsob života, aký viedli ešte pred príchodom Maďarov do Panónie, keď žili v blatnohradskom kniežactve, kde zakladali nové osady a hradné mestá, stavali kostoly a zveľaďovali kniežactvo. Neskôr, keď sa stali súčasťou Moravského kráľovstva za čias Rastislava a Svätopluka, zveľaďovali Moravské kráľovstvo.

Ale ani nové generácie starých kočovných kmeňov Maďarov už prestávali mať záujem žiť iba z drancovania okolitých krajín. Chceli žiť pohodlnejšie ako ich otcovia a to sa nedá kočovníctvom pod plátenými šiatrami a v sedle koňa. Chceli sa usadiť podobne ako to videli u Slovenov a Bavorov, chceli žiť v kľude, v mieri, na jednom mieste a nie stále bojovať a riskovať svoj život.

Hoci starí Maďari a panónski Sloveni zo začiatku plienili územie dnešného Slovenska, hradné mestá tu ostali celé s pôvodným slovenským obyvateľstvom, kde život plynul ďalej bez prerušenia. Mestá neboli zničené a neskôr niekedy od polovice 10. storočia sa stali základnými hospodárskymi centrami utvárajúceho sa Uhorského kráľovstva.