Cesta do ranej histórie Slovákov

V dejinách každého národa sú obdobia, ktoré sú skúškou, či národ prežije pod tlakom dejinných okolností alebo nie. Aby sme prežili ako národ, aby sme si zachovali svoju reč a zvyklosti, musíme poznať svoju minulosť, lebo iba vďaka nej pochopíme našu silu a schopnosť odolávať ťažkým situáciám v budúcnosti.

Novým obdobím našich predkov na európskom kontinente bolo šírenie kresťanstva, ktoré k nám prichádzali hlásať cudzí misionári už niekedy v priebehu 6.-8. storočia. Šírenie kresťanstva prezrádzajú kresťanské pohrebiská a kostoly, ktoré pochádzajú z prvej polovici 9. storočia. Nemeckým a íroškótskym misionárom však ľudia nerozumeli, bola tu preto snaha vybudovať domácu kresťanskú školu, ktorá bola Slovenom bližšia a zrozumiteľná. Začiatkom 60. rokov 9. storočia sa traja vládcovia slovenských území Rastislav, Svätopluk a Koceľ najprv obrátili na rímskeho pápeža so žiadosťou o pomoc, ale pápež na ich žiadosť nereagoval. Slovenské kniežatá preto požiadali o pomoc ríšu, ktorá v tom čase konkurovala západorímskym krajinám po stránke vojenskej i cirkevnej. Poslali poslov k cisárovi Michalovi III. (856-867) do Carihradu v Byzantskej ríši, ktorá mala vtedy samostatnú cirkevnú organizáciu nezávislú od Ríma, na čele ktorej stál byzantský cisár. Poslovia vyložili cisárovi politické a cirkevné pomery v slovenských krajinách a žiadali učiteľov – misionárov, ktorí by prišli k Slovenom šíriť kresťanstvo a kultúru v domácom jazyku, v staroslovenčine. Žiadostiam Rastislava, Svätopluka a Koceľa Byzancia vyhovela, pretože takto bolo možné rozšíriť vplyv Byzancie aj na vzdialené slovenské kraje na Panóniu, Moravu či Nitravu. Vzdelaní bratia Konštantín (Cyril) a Metod, ktorí boli na tento účel cisárom vybraní, prišli z Grécka na starú Moravu v roku 863 a vykonali ďaleko viac, ako sa od nich očakávalo.

Stará Morava, Veľkomoravská ríša, Veľká Morava – o používaní týchto názvov pozri článok: K názvom Veľkomoravská ríša, Veľká Morava).

Konštantín (Cyril) a Metod boli Gréci, synovia Leva, byzantského vojenského veliteľa v Solúne. Ich rodina bola urodzená a bohatá. Solún (dnešné grécke mesto Thessaloniké) bol v 9. storočí druhým najväčším mestom v Byzantskej ríši (po Carihrade) a zároveň bol centrom župy, na čele ktorej stál vojvoda (stratég). Lev bol teda niečo ako pobočník tohoto vojvodu. So svojou družkou Máriou mal 7 detí, najmladší bol Konštantín, narodil sa v roku 827, zomrel 14. februára 869 v Ríme, kde ešte pred smrťou prijal rehoľné meno Cyril. Ale Konštantín – Cyril má aj tretie meno, pod ktorým sa vyskytuje v historickým prameňoch: Filozof. Je to vlastne jeho prezývka, ktorú získal pre svoju veľkú múdrosť a vzdelanosť a tiež preto, že často viedol rôzne filozofické rozpravy.

Presný dátum narodenia Metoda nevieme, ale keďže zomrel v „ctihodnom“ veku, čo vtedy znamenalo okolo 70-80 rokov, narodil sa pravdepodobne niekedy v rokoch 805-815. Meno Metod je rehoľné meno, ktoré dostal v kláštore na Olympe, jeho skutočné meno nepoznáme, keďže vo všetkých historických dokumentoch sa uvádza iba ako Metod.

Obidvaja bratia dokonale ovládali staroslovenčinu, ktorú sa naučili v Solúne, kde žili. Do tohoto gréckeho mesta sa prisťahovalo veľké množstvo Slovenov a Cyril s Metodom rozprávali po slovensky tak dokonale, že mnohí historici boli presvedčení, že Cyril s Metodom boli slovenského pôvodu. Z historických dokumentov skutočne vyplýva, že pri prekladaní gréckych textov do staroslovenčiny ovládali náš starý jazyk rovnako dokonale, ako gréčtinu. Slovenský pôvod ich rodičov sa však nepotvrdil. Starú slovenčinu ovládali tak dokonale, akoby ich matka bola Slovenka. V „Živote sv. Metoda“ je uvedený rozhovor byzantského cisára Michala s Cyrilom a Metodom, keď im vysvetľuje, prečo ich posiela do slovenskej zemi takto: „lebo vy ste Solúňania a všetci Solúňania čisto slovensky rozprávajú“. Je to zvláštne. To by znamenalo prinajmenšom, že v 9. storočí v gréckom meste Solún a v jeho okolí bolo toľko obyvateľstva slovenskej národnosti, že aj Gréci sa museli naučiť staroslovenčinu. Cyril však opustil rodný dom v Solúne v detskom veku, mnoho rokov strávil na cestách v Byzancii, potom u Arabov a Kozárov a počas týchto rokov staroslovenčinu nepoužíval. Cyril a Metod však ovládali dokonale aj tie najmenšie rozdiely staroslovenského zvukového systému a pri vytváraní slovenského písma Cyril priradil slovenským hláskam aj také znaky, ktoré Gréci alebo iní cudzinci nevedeli vysloviť a vôbec nechápali ich význam. Zdá sa teda, že staroslovenčina musela byť v ich rodine bežne používaná a naučili sa ju už v útlom veku keď vyrastali v Solúne.

Keď Cyril a Metod prišli na Moravu v roku 863, staroslovenčina bola vtedy univerzálnym jazykom všetkých Slovenov a s malými odchýlkami sa používala rovnako na juhu Balkánu, ako aj na Morave, v Čechách, či kdekoľvek inde, kde Sloveni žili. Preto je pochopiteľné, že Cyril a Metod sa bez problémov dorozumeli so slovenskými obyvateľmi Panónie, Moravy, Nitravy či Solúna.
Metod si mohol staroslovenčinu dokonale osvojiť aj v rokoch 843-856, keď bol 13 rokov správcom slovenskej oblasti v jednej z byzantských provincií. Autor staroslovenského „Života sv. Metoda“ o tom hovorí, že „…cisár, dozvediac sa o bystrosti jeho, kniežactvo mu dal spravovať slovenské, povedal by som, ako by bol predvídal, že ho pošle za učiteľa Slovenom, i za prvého arcibiskupa, aby sa naučil všetkým obyčajom slovenským a privykol im pomaly.“ Z úryvku teda vyplýva, že Metod nemohol mať slovenský pôvod, nemusel by sa predsa učiť slovenským obyčajom a nemusel by im privykať, keby bol Slovenom. Ako som už spomenul, do Grécka sa prisťahovalo zo severu veľa obyvateľov slovenskej národnosti a ovládanie staroslovenčiny obyvateľmi gréckej národnosti na týchto miestach bolo samozrejmosťou až nutnosťou. Metod počas týchto 13 rokov spravovania slovenskej oblasti získal veľké organizačné skúsenosti, dokonale spoznal mentalitu, obyčaje a jazyk slovenského obyvateľstva a zžil sa s nimi. Po skončení tejto funkcie odišiel za svojim bratom na horu Olymp do baziliánskeho kláštora, kde sa stal opátom. Tu pobudol v rokoch 856-861.

Kam presne Konštantín a Metod prišli na starú Moravu ? Z niektorých historických údajov z neskoršieho obdobia z 13. storočia vyplýva, že prišli na Velehrad, kde neskôr so súhlasom Ríma Metod zriadil biskupské sídlo. (Velehrad sa pravdepodobne nachádzal na území dnešného Slovácka na mieste, kde sú dnes mestá Staré Mesto a Uherské Hradište). Prepisovateľ Životov sv. Prokopa a sv. Ľudmily pripísal v 13. storočí za meno Cyrila a Metoda týchto historických diel toto slovo: …a sancto Cyrillo, episcopo Wellegradensi… alebo …Methudio, Welegradense episcopo…, keď chcel zvýrazniť skutočnosť, že Cyril a Metod boli biskupi velehradskí. (Cyril však v Ríme umrel a nemohol teda fyzicky na Morave vykonávať úrad biskupa). Dôležitý je fakt, že v 13. storočí, keď prepisovateľ mal ďaleko viac informácii o období 9. storočia ako my dnes, považoval za nutné dopísať miestny názov moravského biskupstva, v ktorom bol Metod biskupom. Tento údaj sa zdá byť vierohodný, autor tejto vsuvky z 13. storočia nemal dôvod si vymýšľať alebo prekrucovať fakty. Zdá sa teda, že Metod s Cyrilom prišli v roku 863 na Velehrad, kde Metod neskôr zriadil biskupské sídlo, a toto miesto mohlo byť aj Rastislavovým a neskôr Svätoplukovým sídlom starej Moravy (pozri tiež: Archeologické pamiatky nájdené na Slovácku)
O Velehrade sa dočítame aj v niektorých staročeských pamiatkach z 13.-14. storočia. Príkladom je napríklad veršovaná Dalimilová kronika napísaná v starej češtine, ktorej úryvok tu doslova uvádzam v originálnom znení. V kronike sa opisuje známa udalosť pokrstenia českého kniežaťa Bořivoja arcibiskupom Metodom za prítomnosti kráľa Svätopluka na Velehrade: „…prosi křsta (Bořivoj) ot Svatopluka, krále moravského, a ot Metudie, arcibiskupa velehradského.“ Ten arcibiskup (Metod) Rusín bieše, mši slovensky slúžieše. Ten u Velehradě křti Čecha prvého, Bořivoje knězě českého…“

V tomto staročeskom úryvku si všimnite ešte jeden dôležitý fakt, reč, ktorú Metod používal pri bohoslužbách je tu jasne uvedená ako slovenská, nie slovanská ani slovienska: …mši slovensky slúžieše.  Takto je to uvedené aj v mnohých iných originálnych historických dokumentoch a tak sa to zachovalo až dodnes. Máme predsa Slovensko, slovenčinu a naše ženy sú Slovenky, preto je historicky správnejšie uvádzať pôvodný termín, ktorý používame aj dnes, teda „slovenčina, slovenský“ prípadne „staroslovenčina, staroslovenský“ aby sme odlíšili rozdielnosť vekov. Pozri aj:

Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina. Stará slovenčina a slovenské písmo je spoločným kultúrnym dedičstvom všetkých Slovanov.

K názvom „Slovan, slovaský, slovančina…“ Zo Slovena vznikol v Čechách „Slovák“.