Cesta do ranej histórie Slovákov

Hoci opisy Uhrov (starých Maďarov) a ich činov v rôznych historických dokumentoch pochádzajúce najmä od franských a bavorských letopiscov vyzerajú hrôzostrašne (pozri článok: Príchod starých Maďarov (Uhrov) k strednému Dunaju), predsa len nemohlo dochádzať k väčšej fyzickej likvidácii pôvodného obyvateľstva na územiach, ktoré Uhri – starí Maďari obsadili. Ako to vieme ? Je to jednoduché. Keby starí Maďari Slovenov pozabíjali alebo vytlačili preč, nemohli by sme dodnes nachádzať tisíce mien obcí, miest, kopcov, riek, pohorí a krajov v súčasnom Maďarsku so slovenským názvom. Keby na území celého dnešného Maďarska neostalo veľa Slovenov, keď starí Maďari prišli do Dunajskej kotliny, nemohla by kultúrne málo vyspelá maďaričina preberať tisíce slov od Slovenov zo staroslovenčiny, ktoré v maďarskej reči nachádzame dodnes.

Ale aj archeologické nálezy ukazujú, že staroslovenská hmotná kultúra nezanikla. Remeselnícke i poľnohospodárske nástroje a náradie a najmä staroslovenská keramika sú vyrábané naďalej také isté aké sa tu vyrábali pred príchodom starých Maďarov. Takisto sa naďalej stavali tie isté staroslovenské typy príbytkov, aké tu boli aj v predošlom období. Mnohé oblasti si dokonca zachovali spoločensko-hospodársku kontinuitu z predošlého obdobia a vplyv maďarskej kultúry sa tu nijako neprejavil.

Keď v 12. storočí písal Helmold kroniku polabských Slovenov, zaradil do knihy aj stručný opis iných krajín. Uhorsko tu opisuje ako slovanskú krajinu, ktorá sa od ostatných slovanských krajín nelíši ani v zhľade svojich obyvateľov, ani svojou rečou. To by znamenalo, že Uhorsko prinajmenšom v prvých storočiach existencie pripomínalo slovanskú krajinu,  pretože slovanskou krajinou aj bola a osta dodnes. Podobný údaj nájdeme aj v poľskej kronike od Godislava Baska z 13. storočia, kde sa dokonca doslova píše, že Uhri sú Sloveni (Slovania).

(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni, Prasloveni, slovenský a nie Slovan, Slovania, slovanský píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)

Pôvodní obyvatelia krajov, kam prichádzali starí Maďari, boli Sloveni, do starej maďarčiny sa preto dostávalo veľa slov slovenského pôvodu. Miestne geografické názvy sa taktiež nemenili, len boli časom mnohé pozmenené podľa maďarských jazykových pravidiel. Občania týchto oblastí sa časom pomaďarčili natoľko, že zabudli na svoj slovenský pôvod. Ale nie všetci obyvatelia začali hneď hovoriť maďarsky. V Uhorsku až do 19. storočia tvorili maďarsky hovoriaci občania oveľa menšiu časť celej populácie Uhorska. Masívne a násilné pomaďarčovanie iných národov v Uhorsku začalo prebiehať najmä v 19. a začiatkom 20. storočia. Správanie sa maďarsky hovoriacich občanov voči ostatným národom a etnikám v Uhorsku už bolo neúnosné, rozpadom Rakúsko-Uhorska došlo k vytvoreniu mnohých národných štátov, kde sa už maďarstvo prestalo pestovať a došlo k rozvoju pôvodných národných kultúr.
Pestovanie „maďarstva“ mnohými občanmi Maďarska a ich pompézne oslavy všetkého, čo sa maďarstva týka je komické, pretože prevažná väčšina občanov Maďarska (takmer všetci) nemajú genetický maďarský pôvod ! Pre porovnanie, na Slovensku alebo v Rusku, či v Poľsku žije genetických Slovenov (Slovanov) pripližne rovnaké množstvo ako v Maďarsku, čiže do 60 % (pozri článok: Pátranie po starých Maďaroch).
Na miestach, kam prišli kočovní Uhri – starí Maďari k Slovenom v priebehu 10. a 11. storočia vznikla nová kultúra, ktorá dostala pomenovanie belobrdská, podľa náleziska Belo Brdo v Srbsku. Novou kultúrou sa však stala len pre Maďarov, ktorí prevzali od Slovenov ich pôvodné kultúrne hodnoty a do tejto belobrdskej kultúry prispeli pôvodní Maďari len minimálne. Na území dnešného Slovenska nachádzame nálezy belobrdskej kultúry od 10. storočia len v južných oblastiach a to tiež nie všade. Napríklad v Bratislave alebo v Nitre nebola kontinuita slovenského osídlenia vôbec prerušená a nálezy belobrdskej kultúry a teda i maďarského osídlenia sa tu nikde nenachádzajú. Teda aj po páde starej Moravy sa tu naďalej zachovala slovenská vládnuca i administratívna vrstva, ktorá nebola ničím narušená.
Z genetických analýz vyplýva, že pôvodných Maďarov, ktorí vtrhli do Karpatskej kotliny nemohlo byť veľa. Tam, kam prišli na územia už dávno obývaných Slovenmi v bývalom blatnohradskom kniežactve, v Panónii a v Potisí, tam všade nadviazali na hospodárske, kultúrne, cirkevné a spoločenské vzťahy tu žijúcich Slovenov. Preto veľké množstvo slov z oblasti remeselníctva, poľnohospodárstva, náboženstva i odbornej feudálnej terminológie prešli zo staroslovenčiny do protomaďarčiny. Preto aj názvy mnohých úradov, cirkevných a štátnych hodností ostali v staroslovenskom jazyku. Maďarská reč nemala pre ne vlastné pomenovanie.

Jerguš Ferko (Maďarské sebaklamy, Martin 2004) o tom napísal toto:
„V maďarskom parlamente – postavenom hlavne liptovskými murármi – visí v jednej z najväčších siení monumentálny, šestnásťmetrový obraz nazvaný Prichod starých Maďarov, ktorý namaľoval jeden z najlepších maďarských maliarov Mihály Munkácsy. Dielo zobrazuje impozantných rytierov-vitézov (víťazov), odetých v blýskavých pancieroch, so skvelou oceľovou zbrojou, na koňoch ošírovaných bohato zdobenými postrojmi. Príchodzích jazdcov – vojvodcu Arpáda a jeho družinu – vítajú miestni občania, chudáci odetí v chatrných zrebných habitoch, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však taká, že to bolo presne naopak – práve príchodzí boli tými kultúrne zaostalejšími. Staromaďarské kmene, ktoré sa v Podunajskej (Karpatskej) kotline objavili v 9. storočí, mali oveľa chudobnejšiu slovnú zásobu ako tunajšie, prevažne staroslovenské obyvateľstvo. Starí Maďari nevedeli obrábať pôdu a živili sa iba lovom, chovom dobytka a lúpežnými výpravami. Takmer vôbec nepoznali remeslá a staviteľstvo a o organizácii štátu, kresťanstve, právnej tradícii a európskej vzdelanosti nemali ani potuchy. Ich pôvodná kultúra bola taká biedna a nekonkurencieschopná, že sa zakrátko takmer bez stopy rozplynula. Už Svetozár Hurban Vajanský Munkácsyho obraz premenoval a nazval ho oveľa výstižnejšie – Maľovaná lož. A vôbec nie preto, že pravé meno tohto skvelého maliara nemeckého pôvodu bolo Michal Lieb.“

K tomu treba dodať, že ak je pravda, čo je na tomto obrovskom obraze namaľované, tak potomkov tých vitézov, starých Maďarov odetých v nablýskaných pancieroch je v súčasnom Maďarsku len do 1%, súčasných Maďarov na obraze zosobňujú tí chudáci odetí v chatrných habitoch (pozri článok: Maďari sú Slovania).

Sloveni žili v 9.storočí vo veľkých počtoch pod Dunajom na území dnešného Maďarska a severovýchodného Rakúska. Staré listiny a staroslovenské názvy obcí, riek, kopcov a krajov neklamú a tak si môžeme vyznačiť miesta, ktoré boli husto osídlené Slovenmi ešte dávno pred príchodom starých Maďarov. Zisťujeme, že celé územie dnešného Maďarska bolo osídlené mnohými kmeňmi Slovenov, ale moravskí Sloveni, neskôr Slováci sídlili najmä v severných krajoch dnešného Maďarska a v severovýchodných krajoch dnešného Rakúska. Sídlili v krajoch v okolí Neziderského jazera a rieky Vulky, v oblasti riek Ráby a Rábice, v kraji Pleš (Maďarmi skomolené na Pilis), ktorý sa nachádza judžne od Ostrihomu. Sloveni – Slováci husto obývali aj kraje Matry a Bukových hôr až po Tisu a celý priestor medzi Tisou a Košicami. Sú to tisíce topografických názvov, ktoré tento fakt potvrdzujú.

Kam sa však podeli všetci naši predkovia z týchto oblastí ? Najnovšie výskumy z oblasti genetiky ľudských populácii ukazujú, že sa nikam nepodeli, ostali na svojich miestach, kde sa narodili. Súčasní Maďari sú totiž Slovania (pozri článok: Maďari sú Slovania).

Mnohí panónski Sloveni si ešte približne do 14.- 15. storočia zachovali svoju identitu. Prezrádza to vývin jednotlivých názvov obcí, ktoré obývali. Mnohé obce však zanikli po tatárskych a tureckých vpádoch, ale veľa obyvateľov slovenskej národnosti bolo postupne ponemčených a pomaďarčených. Dnes ich sídla prezrádzajú tisíce skomolených, či niekde i pôvodných slovenských názvov obcí, miest, kopcov či riek, ktoré sa v Rakúsku alebo v Maďarsku dodnes nachádzajú (pozri knihu Ján Stanislav: Slovenský juh v stredoveku). Bývalý slovenský pôvod mnohých dnešných Maďarov prezrádzajú aj priezviská a osobné mená ako Takács (Tkáč), Meszáros (Mesiar), Molnár (Mlynár), Kovács (Kováč), Barát (Brat), Horváth (Chorvát) a mnoho iných. Pomerne dosť rozšírené meno László pochádza od krásneho staroslovenského mena Ladislav. Maďari pri komolení slovenské slová často skracovali a tak skrátili aj meno Ladislav – Láslav – László.

Dnešní Maďari sú známi tým, že všetko, čo sa im hodí prehlasujú za maďarské. Dvojicu veľkých postáv Uhorska, Slovákov Ľudovíta Košúta a Alexandra Petroviča bez mihnutia oka prehlasujú za „veľkých Maďarov“, ale títo „veľkí Maďari“, ktorých slovenské mená skomolili na Lajos Kossuth a Sándor Petőfi, boli Slováci. Slovenčina bola ich materinská reč, maďarsky sa naučili až počas školských rokov. Slovenský pôvod „veľkého maďarského básnika“, na ktorého sú Maďari tak veľmi hrdí, prezrádza jeho samotné meno: Sándor Petőfi. Vzniklo skomolením mena Alexander Petrovič – xander petóvic – Sándor Petőfi. Aby mohol Petrovič uverejniť básne, ktoré začal písať po maďarsky, musel si nechať pomaďarčiť svoje meno, ináč by mu ich neuvernili. Petrovič sa stal Petőfim iba na krátku dobu ku koncu svojho života, keď písal básne po maďarsky. Jeho mama nevedela po maďarsky, ale o tom, že bola Slovenka a vychovala Slováka, ktorý sa neskôr pomaďarčil, súčasní Maďari ani netušia, pretože v maďarských učebniciach niet o tom ani zmienky. Skomolený Sándor Petőfi sa po svojom zajatí ruskými kozákmi znovu stal Alexandrom Petrovičom, s týmto menom ho aj pochovali na Sibíri, kde umrel. 
Lajos Kossuth sa volal Ľudovít Košút, rovnako bol pomaďarčeným Slovákom. Rodiskom Ľudovíta Košúta bol Turiec, dedinka Košúty, jeho bratranec Juraj Košút podporoval štúrovcov a bol veľký odporca maďarizácie. Ľudovít Košút sa však stal maďarónom a neskôr prehlásil, že slovenského národa niet (sám z neho pochádzal).

Veľa názvov miest a obcí v Maďarsku má staroslovenský pôvod. Je možné uviesť celú záplavu názvov (tisíce), ktoré prešli do maďarskej reči podľa takých istých maďarských hláskoslovných pravidiel, ako aj iné slovenské slová. Na všetkých týchto miestach žilo pôvodné slovenské obyvateľstvo, ktoré však bolo postupne pomaďarčené. Obrovské množstvo miest, obcí, riek, kopcov, či celých krajov v súčasnom Maďarsku boli pomenované pôvodnými obyvateľmi – Slovenmi, ktorí tu žili dávno pred príchodom kočovných starých Maďarov. Sloveni tu vystavali obce a hradné mestá, pomenovali ich slovenskými a staroslovenskými výrazmi, ktoré pretrvali do súčasnosti. Keďže významu slovenských topografických názvov dnešní občania hovoriaci po Maďarsky nerozumejú, veľmi sa čudujú, že by mali mať slovenský pôvod. Napríklad  Vyšehrad nad  Budapešťou sa uvádza po maďarsky ako Visegrád. Maďari nechápu význam slova vyše a hrad, a už vôbec nie spojeniu týchto dvoch slov vyšehrad, čo znamená hrad umiestnený povyše okolitej krajiny napríklad na skalnom útese. Nemôžu chápať, lebo podobne ako tisíce iných topografických názvov ich prevzali automaticky zo slovenčiny do maďarčiny.

Ján Stanislav napísal najucelenejšie dvojdielne dielo s názvom „Slovenský juh v stredoveku“, ktoré v roku 1999 vyšlo už v druhom vydaní (22 rokov po smrti autora). Spomeniem nepatrnú časť niektorých dnes známych miest, ktoré založili Sloveni (predkovia dnešných Maďarov, pozri článok: Maďari sú Slovania) a dali im svoje názvy. Tieto miesta sú často písomne doložené už od počiatku 11. storočia, kedy mali názvy staroslovenské a v neskorších písomných prameňoch sa začínajú tieto názvy postupne pomaďarčovať, ale ich staroslovenský základ je viditeľný v mnohých prípadoch dodnes. Niekedy nám súčasný maďarský názov nepripomína názov pôvodný, staroslovenský, ale ak si v historických prameňoch vyhľadáme všetky názvy danej obce odkedy sa začali zapisovať, vidíme, že tie najstaršie názvy sú staroslovenské a vidíme aj spôsob ich postupného pomaďarčovania a pretvárania. Navyše jazykovedný rozbor týchto názvov jednoznačne dokazuje veľkú starobylosť týchto názvov, ktoré siahajú až do obdobia starej Moravy.

Hlavné mesto Maďarska – Budapest je názov zložený z dvoch názvov staroslovenského pôvodu: Buda (Budín) a Pest, ktoré sídlili oproti sebe na oboch brehoch Dunaja. Buda (Budín) je staroslovenské meno, ktoré veľakrát nachádzame ako miestny názov obcí v Čechách aj v Poľsku. Názov pešť – pest má tiež staroslovenský pôvod, vznikol zo slova „pec“. Budapešť a okolie bolo dlhú dobu (do začiatku 19. storočia) obývané väčšími množstvami Slovákov, ale v priebehu 19. a 20. storočia ich násilná maďarizícia veľmi preriedila. Ďalšie názvy veľkých alebo známych maďarských miest a žúp sú tiež staroslovenského pôvodu: Mesto Komárom (Komárno) netreba vysvetľovať, Nógrád (Novohrad), Pécs (od slova „pec“), Csongrád (Černygrad – čierny hrad), Vác (Vacov, názov je odvodený od mena Václav), Debrecen (názov je od staroslovenského slova Debricin, v jeho okolí sa nachádza veľa obcí a zemepisných názvov staroslovenského pôvodu), Bihar (Bychor, v tejto župe je veľké množstvo obcí a zemepisných názvov staroslovenského pôvodu).Esztergom (Ostrihom) sa nazýval v starej slovenčine Striegom a znamenal striehnuť, strážiť a je zaujímavé, že dnešný maďarský názov je tomuto staroslovenskému názvu bližší ako dnešný slovenský názov Ostrihom. Je to preto, lebo maďarský názov prevzatý zo staroslovenčiny sa ďalej nevyvíjal, pretože bol pre Maďarov cudzí. Preto aj spoluhláska „g“ v maďarskom názve Esztergom ostala ale v slovenskom názve sa zmenila na “h“: Ostrihom. Ostrihomský hrad strážil prístup do Nitrianska podobne ako hrad Devín spĺňal rovnakú funkciu pri Bratislave. Ešte z roku 1288 je zachovaná ostrihomská colná tarifa (ktorá bola zostavená z ešte starších predlôh). Táto colná tarifa z 13. storočia svedčí o tom, že kraj severne od Ostrihomu (bývalá stará Morava, dnešné Slovensko) bol stále pokladaný za samostatný celok, oddelený od Uhorského kráľovstva Dunajom. Mesto Veszprém má pôvod v staroslovenskom mene Bezpriem. Na týchto a mnoho ďalších miestach už boli založené slovenské osady s rozvinutou cirkevnou a štátnou správou, ktorú maďarčina prebrala aj s pôvodnými názvami. Tak prešli do maďarčiny aj mnohé názvy hôr, vrchov, riek, potokov a jazier.

Prvé písomné správy mnohých slovenských obcí pochádzajú až z obdobia 14.-15. storočia, tu sa nedá s istotou povedať, či tieto obce vznikli ešte v časoch starej Moravy alebo až po neskoršej slovenskej kolonizácii. Takéto miesta tu preto neuvádzam, hoci to neznamená, že na tieto miesta prišli Slováci až v neskorších storočiach. Môže to znamenať aj to, že tu Sloveni – starí Slováci boli oveľa skôr, ale historický údaj o tom sa doposiaľ nenašiel. Spomeniem preto len tie názvy (a to iba malú časť zo všetkých existujúcich), ktoré sú z historického i jazykového hľadiska veľmi starobylé a vierohodné. Zameral som sa pritom iba na oblasť severného Maďarska, ktorá je k súčasnému Slovensku najbližšia.

Kraj od Bratislavy – Petržalky po Ráb (Győr) bol husto osídlení Slovenmi. Popri ceste z Bratislavy do Rábu nájdeme takmer všetky obce so slovenskými menami. V tomto kraji sú napríklad obce so slovenským názvom ako Rajka (od staroslovenského osobného mena Rajka, Rajko a tieto mená vznikli od slova raj), Bezenye (Bezenie), Lébény od slovenského názvu Ľubin, Mecsér (Mečar), Bodak (Bodáky). Názov Mosony (Mošoň) má takisto staroslovenský pôvod od slova mšiň, čo znamenalo „mach“.

Oblasť okolo mesta Ráb (Győr) bola husto osídlená Slovenmi taktiež už veľmi dávno. Vývin miestnych staroslovenských názvov až do ich pomaďarčených foriem to jasne potvrdzujú. Dnešné názvy riek Ráb a Rabica sú starosloveského pôvodu bez zmeny, tiež všetky názvy ich prítokov, napríklad prítok Pánzsa vznikol zo staroslovenského názvu Panoša. Južným smerom od Rábu sa nachádza Panónska hora, kde sa nachádzal známy benediktínsky kláštor. Hoci nemáme o tom písomné dôkazy, predpokladáme, že sa tu bohoslužby konali aj po staroslovensky a že tu žili aj slovenskí mnísi. Mnohé obce v okolí Panónskej hory boli totiž založené Slovenmi a Sloveni tu boli osídlení v hojnom počte ešte pred príchodom starých Maďarov. Dodnes to prezrádzajú názvy obcí, ktoré sú vlastne skomoleniny prebratých staroslovenských názvov. Ukážeme si to napríklad na dnešnom maďarskom názve Bőny. Pôvodný názov obce bol Bohúň, čo je staroslovenské osobné meno. Našli sa staré listiny, na ktorých je táto obec zapísaná v latinských skomoleninách v roku 1240 ako Buhun, v roku 1361 už ako Beun po maďarsky skomolené na Bőny. Všetky obce a topografické názvy, ktoré tu uvádzam (a to je len zlomok všetkých) sa dajú takto jazykovedne odôvodniť až po staroslovenský alebo slovenský názov. Ďalej sú tu napríklad obce Rábapatona (Rábska Patoňa), Abada (Oboda), Kis-Pécz, Felpec, Kajárpec (vznikli z názvu pec), Csanak (zo staroslovenského osobného mena Čanik), Pázmándfalu (zo staroslovenského osobného mena Poznaň). Veľa slovenských obcí v okolí Panónskej hory zaniklo, ale písomné doklady o nich existujú.

Aj oblasť medzi Győrom (Rábom) a Budapešťou bola osídlená Slovenmi veľmi husto. V historickom materiály nachádzame veľa obcí slovenského pôvodu, ktoré tu neskôr zanikli ale mnohé pretrvali dodnes s pomaďarčenými názvami. Mestá Tata a Tatabánya majú názov staroslovenského pôvodu, máme doklady o tom, že v týchto mestách a v ich okolí žili Sloveni v hojnom počte. Neďaleko Taty v obci Szomód bol v roku 1852 vyoraný staroslovenský mosadzný kríž (nevedno, kde je dnes), približne desať centimetrový, zhotovený z dvoch priliehajúcich kusov s podobizňami svätých a s cyrilským písmom. Kríž je dutý, dá sa roztvoriť a dovnútra sa určite ukladali ostatky svätých. Kríž bezpochyby patril slovenským mníchom východného obradu podľa vyobrazených svätých. Cyrilské písmo na kríži nám prezrádza, že pochádza z doby po 9. storočí do polovici 13. storočia. Je jasné, že v tomto období tu museli niekde pôsobiť staroslovenskí mnísi východného obradu. V Tate bolo benediktínske opátstvo Petra a Pavla a v neďalekej osade Majk bolo zase premonstratské prepošstvo, ktoré sa spomína v roku 1268. Na oboch miestach, alebo aspoň na jednom z nich tu mohol byť v ešte staršej dobe kláštor so slovenskými mníchmi východného obradu. Vieme, že vo všetkých pôvodných slovenských kláštoroch boli slovenskí mnísi nahradení latinskými mníchmi, to sa mohlo udiať aj v Tate alebo v Majke. Nemáme o tom však žiadne písomné doklady, ale nález staroslovenského kríža v tejto oblasti musí znamenať, že buď v Tate alebo v Majke pôsobili slovenskí mnísi ešte pred benediktínskymi alebo premonstratskými mníchmi.

V okolí Taty sa nachádza veľa obcí staroslovenského pôvodu, napríklad obec Csép (cepy), Kocs (Koč), Környe (Krňa), Mocsa (Moča), Naszály (Nosaly), Baj (Boj), Tardos (Tvrdoš). V obciach Szákszend (Saky, Send), Bokod (Buky), Szőlös (Zelúš), Banhida žili Slováci až do tohoto storočia. Mesto Oroszlányi bolo donedávna taktiež slovenské. V priestore spomínaných obcí a miest sa nachádza veľa topografických názvov slovenského pôvodu: Macskalik (Mačkalík), vrch Sztrázsa (Stráža), Szuplicska (Suplička), Stanovisko, Planovo, Nemecki, Plané vŕšky, Dedinsky luky (Dedinské lúky), Testinský luky (Testinské lúky) atď.

Smerom na východ od tejto oblasti až po Budapešť nachádzame ďalšie názvy staroslovenského pôvodu: obec Bajna (Bojná), mestečko Tokod (staroslovenské osobné meno Toka) Sárisáp, Nagysáp (od staroslovenského osobného mena Šáp), Táth (od staroslovenského tať, čo znamená zlodej), mesto Dorog je tiež zo staroslovenského osobného mena Drug. V tomto priestore nachádzame zase veľké množstvo slovenských topografických názvov: Prostreni majer (Prostredný), Sislova (Syslová), Stará hora, Pusté vinohradi, Konjski vrch, Prostraná hora (Prostredná), Hrúščova, Hruška vrch, Holí vrch (Holý vrch) atď.

Medzi Ostrihomom (Štúrovom) a Budapešťou sa nachádza kraj s názvom Pleš skomolený na Pilis, ktorý bol osídlený Slovenmi takisto dávno pred príchodom starých Maďarov, mnohé názvy osád i názov samotného kraja to dosvedčujú. Donedávna v tomto kraji žilo veľa Slovákov, udržali sa tu dodnes, ale ich pomaďarčovanie rýchlo postupuje. V tomto kraji sa v prvom rade nachádza Vyšehrad (Visegrád) o ktorom sa predpokladá, že to bolo veľké stredisko slovenského písomníctva počas existencie starej Moravy i po jej zániku (pozri slovenský benediktínsky kláštor na Sázave… ). V blízkosti Vyšehradu sa nachádza Dömös (čítaj Dímíš), v ktorom bol kláštor, o ktorom nemáme bližšie informácie, ale pravdepodobne v ňom boli mnísi východného obradu. Tento názov vznikol zo staroslovenského názvu Dimiš vďaka misionárskej činnosti Cyrila a Metoda na starej Morave. Názov vznikol z mena Dimiter, patróna gréckeho mesta Solún. Solún je rodné mesto Cyrila a Metoda a Metod zložil na počesť Dimitera aj jeden z bohoslužobných textov v staroslovenčine. (V tomto texte sa okrem iného ponosuje na ťažkosti, ktoré musí na Morave znášať, pretože pri presúvaní po moravských vŕškoch ho prepadávajú zbojníci). V blízkosti Dimišu nájdeme obec Kesztölcz (Kostolec) s kostolom zasveteným sv. Klimentovi, túto obec takisto založili a pomenovali Sloveni – starí Slováci a dodnes tu žijú. Ako vieme, sv. Klimentovi zasväcovali kostoly Cyril a Metod počas ich misionárskej činnosti na starej Morave a počas pôsobenia Metoda vo funkcii moravsko-panónskeho arcibiskupa. Napríklad obec Močenok (v 9. storočí Mučeník) pri Nitre má kostol takisto zasvätený sv. Klimentovi. Toto všetko ukazuje na tesné spojitosti Vyšehradskej oblasti (kraja Pleš) pri Budapešti so staroslovenskou kultúrou byzantského (východného) vplyvu.

Prvé písomné správy o obci Kostolec pochádzajú z roku 1073, 1075. V okolí Kostolca i v celom kraji Pleš nájdeme veľké množstvo slovenských chotárnych názvov, názvov kopcov a potokov: Stari vinohrad, Chlapec, Nová hora, Kopanica, Vršek, Hrebeny, Barina, Bukovina, Buscina (Bučina), Dobra voda, Mlaka, Smrdan, Hlinky, Hrabina, Kopanjica, Izbég (Zbehy), Podvrch a mnoho ďalších.

V Pleši nájdeme veľa ďalších pozostatkov staroslovenského osídlenia, ktoré prezrádzajú obecné a topografické názvy. Neďaleko Vyšehradu je napríklad obec Dunabogdány. Názov vznikol zo staroslovenského osobného mena Bogdan – Bohdan. Mestečko Piliscsaba je odvodené od staroslovenských názvov Pleš a Čaba. V tomto mestečku žilo donedávna veľa ľudí hlásiacich sa k Slovákom. Aj ďalšie obce majú staroslovenský pôvod: Pilismarót (Plešské Moravce), Piliscsév (Čev) a iné.

Niektoré slová staroslovenského pôvodu, najmä topografického charakteru boli prevzaté skomolené najprv do maďarčiny alebo do nemčiny, Slováci zabudli na svoje pôvodné názvy a prijali tieto skomolené, ktoré poslovenčili. Ukážeme si to napríklad na názve Gemer, čo je meno hradu, stojaceho na mieste staroslovenského hradiska. Meno hradu sa rozšírilo na meno osady pod hradom a na celú župu, ktorá bola z tohoto hradu riadená. Pôvodne po staroslovensky sa hrad volal Gomer, v 10.-11. storočí bol názov prebratý do maďarčiny ako Gőmőr a tento názov bol potom poslovenčený ako Gemer.

S názvom mesta Pezinok to bolo tak isto. Pôvodne sa Pezinok volal Bozin, založili ho Sloveni. Tento názov vznikol zo staroslovenského osobného mena Boza, Božan. Keď sem prišli Nemci, názov prispôsobili svojmu jazykovému systému a začali ho volať Bösing. Slováci prestali používať svoj pôvodný názov Bozin, ale nepoužívali dôsledne ani nemecký skomolený Bösing, pretože to počuli ako Pezink. Z toho vznikol Pezinek, Pezinok.

Ale ani súčasné veľké mesto na Slovensku Malacky nemajú svoj pôvodný názov Mláčky. V okolí Malaciek bolo vždy vlhko a voda tam bola všade, dnes je už zregulovaná rôznymi kanálmi ale kedysi túto oblasť Slováci nazývali Mláčky. Všetci vieme (okrem Maďarov) čo mláčky, mláka znamenajú ale v časoch pomaďarčovania Slovenska nám Maďari tento názvov skomolili na Malacky, pretože Maďari radi vkladajú medzi dve spoluhlásky nejakú samohlásku. A tak to aj ostalo. Mláčky pretvorené Maďarmi na Malacky ostali, Slováci názov tohoto mesta používajú v pomaďarčenej forme. 
Spomenuli sme oblasti od Bratislavy po Budapešť, v ktorých sídlili naši predkovia a sídlia naďalej, len sú už pomaďarčení, (pozri článok: Maďari sú Slovania). Ale aj územia ďalej na východ od ohybu Dunaja a Budapešti boli husto osídlené starými Slovákmi a na niektorých miestach sa tu zvyšky Slovákov vyskytujú dodnes. Rieka Ipeľ sa v starej slovenčine volala Jupeľ, panónski Sloveni ju začali v maďarčine volať Ipol – Ipoly. Medzi Ipľom a Dunajom nad Ostrihomom sú hory s názvom Börzsöny i s obcou s názvom Nagybörzsöny, názov vznikol so staroslovenského Brežany. Okolo týchto hôr je veľa názvov slovenského pôvodu, takisto aj na východ od týchto hôr, v staroslovenskom kraji nazývanom Novohrady. Dodnes sa tu udržali zvyšky Slovákov. V okolí Brežan pri Dunaji nájdeme obce so staroslovenským názvom ako Szob (zo slovenského osobného mena Sob, Soba), Zebegény (zo slovenského osobného mena Zbygnev, Zbyhnev), Nagymaros (zo slovenského osobného mena Maruš), Verőcemaros (Vierovice- Maruš), Szokolya (Sokoľa zo Sokol), Márianosztra (Mária-Nestroj, čo sú osobné mená). Medzi týmito obcami nájdeme veľké množstvo slovenských miestnych topografických názvov: Bukovina, Kňazov jarok, Štepnica, Csitár (Ščitár), Szokolya Huta (Sokolia Huta), Bučina, Staré vinice, Hrubý vrch, Holý vrch, Stará kopanica a mnoho ďalších. Pri Ipli sa nachádzajú ďalšie obce s názvami staroslovenského pôvodu: Letkés (Letkeš), Vámosmikola (Mikuláš), Perőcsény (Prečany), Kemencze (Kamenica), Bernecebaráti (Brnice – Barátovce od slova Brat), Drégelypalánk (od staroslovenského mena Draguľ, Draguli). V okolí týchto dedín je zase veľké množstvo slovenských miestnych topografických názvov: Jelenc (Jelenec), Baba, Kráhola (Kráľova hoľa) atď.

Nad ohybom Dunaja, východne od hôr Brežany sa nachádza obec, hrad a kraj so slovenským názvom Novohrad, Novgrad, do maďarčiny sa názov dostal ako Nógrád. Na Novohrade sa udržali Slováci tiež v hojných počtoch. Zachovala sa listina z roku 1108, kde sa uvádza novohradský župan so staroslovenským menom Slauiz (Slavic). V Novohrade nájdeme tiež veľa obcí s názvami slovenského pôvodu, napríklad Dejtár (Dechtáre), Patak (Potok), Szátok (Sátok – v obci žijú Slováci), Felső-, Alsöpetény (Horné a Dolné Peťany od mena Peťo, Peter, v obciach žijú Slováci), Nőtincs (Netejč, v obci žijú Slováci). Na ohybe Dunaja sa nachádza mesto Vác (Vacov), ktoré dostalo meno podľa staroslovenského mena Václav. Nemôžem tu uviesť všetky tie názvy obcí, potokov, vrchov, chotárnych a topografických názvov slovenského pôvodu, ktoré sa vo veľkých množstvách v Novohrade vyskytujú ešte dodnes, uvediem aspoň niektoré: Szügy (Sudice), Csesztve (Častva, od staroslovenského mena Častava, v obci žijú Slováci), Mohora, Kelecsény (Kľačany, bývajú tu Slováci), Becske (Bečka), Szécsénke (Sečianka, v obci žijú Slováci), Szanda (Sanda), Buják (Bujakovo), Herencsény (Chrienčany), Kutassó (Kutašovo, v obci žijú Slováci), Cserhátsurány (Šurany), Cserhát-haláp (od slova chlap), Nógrádmarcal (od slov Novohrad, Marcel), Szécsény (Sečany), Nógrádsipek (od Novohrad, Šípek, šíp), Dolány (Doľany), Nógrádszakál (od slov Novohrad, sokol), Karancsberény (Karančov Berínčok).
V južnom Novohrade v okolí mesta Vác (Vacovo od mena Václav) je taktiež veľa obcí s názvami prevzatými od Slovenov: Rád (staroslovenské meno), Vác-hartyán (Vacovské Chrťany), Penc (v obci žijú Slováci), Szöd (od súd, obec obývajú Slováci), Nógrádsáp (Novohradský Šáp), Nézsa (Níža od slova nízky, v obci žijú Slováci), Galgaguta (v obci žijú Slováci), Acsa (zo staroslovenského „oča“, obec obývajú Slováci), Vanyarc (Vaňarec, obec obývajú Slováci), Bér (obec obývajú Slováci), Szirák (Sirák, v obci žijú Slováci), Kisbágyon (Báďonka, v obci žijú Slováci).

V celom Novohrade je zase veľké množstvo chotárnych a topografických názvov slovenského pôvodu: Černá voda, Zvalená zem, Ptáčik vrch, Sokolya Huta (Sokolia huta), Dobróda (Dobrá voda), Radocsa (Radoča), Skálinka, Radvány (Radvaň), Kukuča, Hrachoviská, Velikí, Malí Papucki vrch (Veľký, Malý papučský vrch), potok Suha (Suchá) atď.

Okolie pohoria Matry bolo tiež husto obývané Slovenmi – Slovákmi pred i po príchode starých Maďarov, dodnes tu Slováci žijú, ale ich počet sa rýchlo znižuje. Nachádzame tu to isté, čo v ostatných krajoch dnešného Maďarska: je tu veľké množstvo názvov staroslovenského a slovenského pôvodu, ktoré prezrádzajú skutočnosť, že starí Maďari sem prišli medzi už usadených Slovenov a slovenské názvy sa časom prispôsobili maďarskému jazykovému systému.

Rieka, ktorá obteká Matru od západu a severu má názov staroslovenského pôvodu. Sloveni ju pomenovali Sázava a časom bol tento názov pomaďarčený na Zagyva. Severne od Matry nájdeme dnes názvy obcí Zagyva a Zagyva-róna (Sázavská Rovná), na úpätí Matry nájdeme Homok-terenye a Kis-terenye (zo staroslovenského osobného mena Treňa, na Slovensku z tohto mena vznikol Trenčín), Mátra-verebély (Matranské Vráble), Bárna (Barina), Dolinka, Mátranovák (Matranské Nováky), Szuha (Suchá), mesto Nagy-bátony (Bátoň).

Na západnom úpätí Matry je mesto Pásztó (Pastuch) a Tar („tor“ znamenalo v staroslovenčine „košiar“). Pomaďarčené meno mesta Pásztó vzniklo z pôvodného staroslovenského mena Pastuchov, Pastuch. Na tomto mieste boli pastviny a Sloveni tu pásli stáda dobytka a oviec. V celom okolí je veľké množstvo topografických a chotárnych názvov: Červená skala, Oszicsinszki vrch (Osičinský), Hajnáč, Černík, Kopanica, Chrastina, Kostolisko, Potok, Nagy Koncsúr (Veľký Končúr) a mnoho ďalších.

Na južnom úpätí Matry je Gyöngyös-pata (Pata), Domoszló (zo staroslovenského osobného mena Domoslav), tu si ukážeme, ako postupovala maďarizácia Slovákov v tejto obci. Z roku 1880 máme záznam, že v obci žilo ešte 143 Slovákov, v roku 1920 tu žije už iba jeden Slovák, dnes tu už po Slovákoch niet stopy a tu žijúci dnešní Maďari by sa dnes veľmi čudovali, keby im niekto povedal, že sú potomkami Slovákov. Tento maďarizačný proces prebiehal v Uhorsku a ešte prebieha v Maďarsku na mnohých miestach. Na dolnom úpätí Matry je ďalej Kisnána (zo staroslovenského osobného mena Nána), pri obci sú hory Cserina (Čerina) a Majka, obec Tarnóca (Trnavica) s potokom rovnakého mena.

Z východu a severu obteká Matru riečka Tarna, ktorá je skomolením nášho názvu Trnava. Pri tejto riečke na severnom úbočí Matry sú obce so staroslovenským pôvodom: Csevice (Ščavica), Huta, Bodony (Bodoň), Recsk (od slova „riečka“), Sirok (od slova širák), Terpes (Triebeš), Ivád (Iva). Pri obciach je veľa názvov potokov, vrchov a samôt so slovenským a staroslovenským pôvodom.

Podobná situácia je aj ďalej na východ v okolí Bukových hôr, ktoré sú v maďarčine skomolené na Bükk. Na východnom úpätí Bukových hôr je veľké mesto Miskolc (Miškovec), ktorého názov prešiel do maďarčiny z pôvodného slovenského názvu Miškovci, Miškovec. Okolie Miškovca je dodnes obývané Slovákmi, ale ich počty v minulosti boli ďaleko vyššie. Dodnes tu nájdeme mnohé názvy slovenského a staroslovenského pôvodu, ktoré sú prastaré. Potoky Harica (Horica), Szinva (Sinava), Bábony (Baboň), doliny Kazinc (Kazinec), Katicsány (Katičáň), Garanda (Granda), Csenik (Čenik), Balács (Baláč), vrchy Oztra (Ostrá), Damassa (Domaša), Dobrica, Parna (Parná), Bogdány (Bohdany), Javor, Hetemér (Chotimír), Borovnják (Borovniak), Dolka, Gulička, Iváč,Csernay (Černá), osady a obce Varbó (Vrbovo), Tardonya, Tardona (Tvrdina), Haradicha (Hradišťany), Hámor (Hámre), Huta, Repáshuta, Tapolca (Toplica), Nagybarca (Barica), mesto Kazincbarcika (Kazinecká Barica), Sajó-kaza (od staroslovenského osobného mena Kaza). Tu všade žili Sloveni – Slováci, ich potomkovia sa však rýchlo pomaďarčujú.

Severozápadne od Bukových hôr a Miškovca je mesto Ózd, názov pochádza tiež zo slovenčiny – Ozdín. V okolí žilo taktiež veľa Slovákov, dodnes sa tu nachádzajú ale už v oveľa menšom počte. Sú tu obce Domaháza (zo staroslovenského osobného mena Doman) Uppony (Upoň), Nagy-visnyó (Vyšňov), Dédes-tapolcsány (zo staroslovenského osobného mena Deduš a zo slovenského názvu Topoľčany), Arló (Orlov), Csernely (Černej), Sáta (Šatava), Járdánháza (zo staroslovenského mena Jarodan). A znova tu nájdeme veľké množstvo staroslovenských a slovenských názvov potokov, kopcov, dolín a chotárnych názvov: Karácsony (Kračin), Dobronya (Dobroňa), Csevice (Šťavica), Járnok (Jarník), Szenna (Senná), Szalajka (Salajka), Kukuscó (Kukučov), Boroszló (Borislav), Stráža atď.

Celá táto oblasť, ktorá siahala až po dnešnú Rimavskú Sobotu bola naplnená starými Slovákmi a bola rozvinutou hutníckou a železiarskou oblasťou. V rudnej oblasti Bukových hôr boli odhalené zvyšky staroslovenských hutníckych pecí. Mnohé dnešné názvy miest a obcí v tejto oblasti majú staroslovenský pôvod. Je tu napríklad mesto Edelény (zo staroslovenského osobného mena Odolen), názov obce a rieky Bódva sú prevzaté zo slovenského názvu Boldava, taktiež obce Szuha-fő, Alsó-szuha majú názvy podľa názvu riečky Suchá, Ragály (Rogáľ), Felső-kelecsény (Kľačany), Rudabánya (od ruda a baňa), Rakacza (Rakovica), Perkupa (Priekopa), Derenk (Drienka) atď. V obciach Szuha-kálló (z názvov Suchá a Karlov), Mucsony (Mlčin), Kurittyán (Koryčany), Ják-falu (Jakubova ves) žijú dodnes Slováci. V obci Alsógagy (zo staroslovenského osobného mena God) v roku 1880 žilo 225 Slovákov, v roku 1930 už iba jeden Slovák.
Na názve obce Zubogy si ukážeme, prečo aj tak zdanlivo odlišné niektoré pomaďarčené názvy sú predsa staroslovenského pôvodu. Táto obec sa volala podľa staroslovenského osobného mena Zdibud, vieme to zo zápisu z roku 1299, kde je názov tejto obce skomolený ako Zdubugh, Maďari to do súčasnosti skomolili až na Zubogy. U mnohých takýchto silno skomolených súčasných maďarských názvov nevieme potvrdiť ich staroslovenský pôvod, pretože nemáme k dispozícii ich staré historické zápisy. Keďže sa jazykovou analýzou nedá potvrdiť ani ich maďarský pôvod, budú najskôr prebraté zo staroslovenčiny, ale nevieme z akého pôvodného názvu alebo mena. Takéto sporné názvy tu neuvádzam. V celom kraji nad Miškolcom sa zase vyskytuje veľké množstvo slovenských a staroslovenských názvov potokov, vrchov, dolín a iných topografických miest.

Okolie rieky Hornád (v maďarčine ako Hernád) na maďarskom území je tiež husto posiate názvami staroslovenského pôvodu.

Na východ od Miškovca nájdeme taktiež veľké množstvo staroslovenských názvov obcí, napríklad: Tálya (Táľa, od staroslovenského slova „taľ“ – rukojemník), Rátka (zo staroslovenského osobného mena Rádka), Monok (Monik), Takta-harkány (Charkáň), Báj (Boj), Csobaj (Čabaj). Tardos (Tvrdoš), Ladány (Ladáň) atď. Z názvov vrchov a jazier spomeniem napríklad: Potocs (Potoč), Holduška, Szokolya (Sokoľa), Bogdán, Morotva (Mŕtva), Zátony (Zátoň) atď.

Oblasť Zemplínskych vrchov (maďarsky Zempléni, názov pochádza zo staroslovenského alebo ruského osobného mena Zemlin), rieky Bodrog a Tisy v Maďarsku bolo tiež obývané Slovenmi od čias starej Moravy. Názvy riek a potokov v tejto oblasti sú takmer všetky prevzaté zo staroslovenčiny: Rieky Hernád (Hornád), Bodrog, Ronyva (Roňava) boli len málo pozmenené, podobne, ako na iných miestach v Maďarsku. Mená riek a niektoré iné zemepisné názvy podliehajú totiž všeobecne najmenším zmenám aj v iných krajinách. Mesto Sáros-patak (žijú tu Slováci) ležiace na Bodrogu je od slova „potok“. Tu sa vlieva do Bodrogu potok Radvány (Radvaň od staroslobvenského osobného mena Radovan), rovnaký názov má aj neďaleký vrch. Sú tu obce Makkos-hotyka (od staroslobvenského osobného mena Hoďka), Három-huta (Huta), Vágás-huta (Huta), Rudabányácska (Rudná Banička), Kovácsvágás (Kováč), Tolcsva (Tolčava, v roku 1880 tu žilo 105 Slovákov, v roku 1930 už len dvaja Slováci), Petrahó (Petrochov), Tokaj (od základu „tok-“), Semjén (Šemjany), Nagy-rozvágy (Rozvadze), Ricse (Riče), Pácin (Pacín), Karcsa (Krača), Vajdácska (od Vojevoda), Viss (Viš), Mándok (Mandík), Záhony, Bezdéd) (Bezded), Komoró (Komarov), Dombrád (zo staroslovenského osobného mena Domarad), Bszterec (Bystrec), Gáva-vencsellő (zo staroslovenského slova Gáva a zo staroslovenského osobného mena Veceslav) atď. Je tu zase veľké množstvo staroslovenských a slovenských zemepisných názvov: Zempléni (Zemplín), Dobrusnya (Dobrušna), Bély (Biely), Perbenyik (Pribeník), Pocskaj (Počkaj), Korlátka, Blahunka, Sztrázsa (Stráža) a veľa iných.

Celá táto oblasť, ktorá je známa aj produkciou tokajského vína, má teda staroslovenský pôvod, tu žili Sloveni – Slováci už veľmi dávno. Máme veľké množstvo písomných dokladov, ktoré potvrdzujú fakt, že vinohradníctvo tu bolo veľmi rozšírené už v 10. – 12. storočí, keď táto celá oblasť bola ešte prevažne slovenská a že sa tu pestoval vinič už od čias starej Moravy. Tokajské víno sa dorába dnes aj na malej časti dnešnej slovenskej strany, názov Tokaj má staroslovenský pôvod.