Cesta do ranej histórie Slovákov

Hoci Svätopluk rozšíril hranice Moravy a za krátku dobu môžeme za jeho panovania hovoriť o veľkom územnom rozmachu Moravy, v skutočnosti spôsobil zánik Moravy, najmä tým, že zlikvidoval Metodovu slovenskú cirkevnú školu po smrti Metoda. 

(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni, Prasloveni, slovenský a nie Slovan, Slovania, slovanský píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)

Kto vie, ako by sa situácia vyvíjala, keby nedošlo k odstráneniu Rastislava Svätoplukom, ale naopak, keby bol Svätopluk odstránený Rastislavom. Svätoplukov najväčší omyl, ktorý spôsobil počas svojho panovania, bolo vyhnanie Metodových žiakov z Moravy. Tí najlepší však boli veľmi rýchlo a energicky pozbieraní bulharským vládcom Borisom, mnohí sa dostali do Bulharska, Chorvátska a Macedónie a všade boli s úctou prijatí, pretože tu všade vedeli, aký veľký duchovný poklad získali. Svätopluk mal všetko vo svojich rukách a navyše mu vtedy do toho nikto nemohol hovoriť, keďže dielo Metoda bolo pod právnou ochranou Ríma a kráľ Svätopluk bol na vrchole svojej moci. 
Zo všetkých našich moravských vládcov sa o Svätoplukovi popísalo v rôznych letopisoch a kronikách najviac. Bol totiž naozaj silným vládcom, ktorého sme už začali nazývať my, i ostatný svet, moravským, či slovenským kráľom. Spôsobil najviac rozruchu na franskej či nemeckej strane a boli obdobia, keď sa Svätopluka naozaj obávali. Svätoplukovi sa podarilo obsadiť rozsiahle slovenské územia, kontroloval Čechy, Malopoľsko i Panóniu, bývalé Koceľové kniežatstvo. Cudzinci ho začali titulovať kráľ Moravanov, pápež ho oslovoval tak, ako ktoréhokoľvek iného mocného vladára v Európe: „milovanému synovi, Svätoplukovi, slávnemu kniežaťu“… alebo: „Svätoplukovi, kráľovi Slovenov“… Problémy Moravanov sa už neriešili cez niekoho iného, napríklad cez franského cisára, ale priamo cez moravského kráľa, Svätopluka.

Zdá sa, že Svätopluk bol oficiálne korunovaný pápežom za kráľa. Naznačujú to úryvky západných letopiscov, napríklad v letopise franského mnícha Reginona: „Kráľ Arnulf prepustil Svätoplukovi, kráľovi moravských Slovenov, kniežatstvo Čechov… ešte predtým, ako bol povýšený (Svätopluk) na úroveň kráľovstva…“ alebo v letopise saského pôvodu: „Lebo ešte pred kráľovaním (Svätopluka) bol dôverným priateľom…“ 

Hoci sa doposiaľ nenašiel žiadny historický dokument, ktorý priamo potvrdzuje oficiálnu korunováciu Svätopluka za kráľa moravských Slovenov, uvedené úryvky to nepriamo potvrdzujú. Veď autor franských letopisov jasne oddeľuje dve obdobia v živote Svätopluka, obdobie, keď ešte nebol kráľom a obdobie, keď ním už oficiálne bol (povýšený na úroveň kráľovstva).

Na našej starej Morave boli navyše už vytvorené, vďaka Rastislavovi, vynikajúce podmienky pre rozvoj duchovnej a kultúrnej sféry, bez ktorých sa žiadna ríša, či kráľovstvo nemohli udržať. Mali sme svoje vlastné arcibiskupstvo s najmenej tromi biskupstvami, v ktorom bohoslužobným jazykom bola naša reč, staroslovenčina. Stačilo len málo, a stará Morava začiatkom 10. storočia by nezanikla. Naďalej bolo treba odolávať nemeckej rozpínavosti rozvojom vlastnej duchovnej sféry i vojenskej sily. Ale Svätopluk, zdá sa, tieto základné princípy, ktoré stmeľovali každú spoločnosť v štátnom útvare, vôbec nechápal. Svätopluk vyhrával jednotlivé bitky ale nakoniec prehral celú vojnu. Sám prispel k likvidácii toho, čo už malo u nás pevne zapustené korene, uvoľnil cestu k tvrdej latinizácii, nechal z Moravy vyhnať našich najvzdelanejších ľudí a tým si sám podpílil pevný konár, na ktorom sedel. Po jeho smrti sa už nedali chyby, ktoré spôsobil, napraviť. Tak to býva vždy, ak sa k moci dostanú málo intelektuálni ľudia, ktorí nepodporujú inteligentných ľudí, naopak, snažia sa ich zbaviť. 

Aký bol teda Svätopluk ? Niektorí publicisti – spisovatelia ho vykresľujú ako človeka s nádhernými vlastnosťami, ktorý sa láskavo staral o svoj ľud a o svoju rodinu. Aj v rôznom súčastnom umeleckom stvárnení nám umelci Svätopluka podsúvajú ako rozvážneho, múdreho človeka, ktorý ešte na smrteľnej posteli napomína svojich troch synov k svornosti. Všetkým je nám známa rozprávka o troch prútoch, pomocou ktorých Svätopluk ukazuje synom, že budú silní len vtedy, ak budú prúty – synovia pokope.

Historické dokumenty však hovoria o niečom celkom inom. Musíme vychádzať najmä z tých historických prác, ktoré vznikli priamo za života Svätopluka alebo tesne po jeho smrti. Mnohé neskoršie kroniky napríklad z 15.-16. storočia sú pretkané vymyslenými nezmyslami, ale to už vidíme z celkového štýlu práce týchto stredovekých kronikárov. Údaje sú tu nepresné, mnohé udalosti sú domiešané a v texte je veľa očividne vymyslených údajov o tom, či onom známom vládcovi. Nie všetky kroniky majú tento charakter, ale bohužiaľ, ľudia si akosi viac pamätajú hlúposti z málohodnotných historických „podvrhov“ ako pravdivé údaje z vierohodných prác.

Viacero nezávislých historických dokumentov, ktoré vznikli v 9.,10. a 11. storočí, hodnotia kráľa Svätopluka negatívne. Bol to drsný, tupý, negramotný človek (nevedel čítať ani písať), ktorý mal veľa mileniek a ktorému išlo skôr iba o svoj osobný prospech (takto ho hodnotí autor Života sv. Klimenta). Svojich synov nevychoval zrovna najlepšie, pretože sa o nich pravdepodobne vôbec nestaral. Po smrti Svätopluka sa jeho synovia začali hneď hádať do takej mieri, že sa chceli navzájom pripraviť o život. Svätopluk (na rozdiel od Rastislava) ani trochu nechápal, čo všetko je potrebné urobiť pre správny chod štátneho útvaru, akým bola stará Morava. Vôbec sa nevyznal v duchovnej sfére, nastupujúce kresťanstvo bral iba ako nutné zlo, ktoré ho obmedzovalo. Nerozumel tomu, prečo by mal udržať domácu duchovnú sféru (teda staroslovenskú školu Cyrila a Metoda) a potláčať cudzie, franské, či nemecké vplyvy.  Vierohodnú obsiahlu charakteristiku Svätopluka nájdeme v „Živote sv. Klimenta“.

Boli takýto aj všetci iní vládcovia v tom čase? Veru nie. Napríklad bulharské knieža Boris vládol v tom istom čase slovenským kmeňom v na území dnešného Bulharska teda Bulharom.

Obidve kniežatá, Svätopluk i Boris o sebe dobre vedeli, aj keď sa nestýkali. Keď Boris zostarol, prenechal vládu svojmu najstaršiemu synovi Vladimírovi a sám išiel do kláštora. Ukázalo sa však, že Vladimír nevedie krajinu dobre, zanedbával kresťanskú vieru a venoval sa viac hýrivému životu. Jeho otec Boris ho preto zvrhol z trónu, dal ho oslepiť a dosadil na trón svojho druhého syna Simeona a to už bola vláda, ako sa patrí ! Bulharsko zosilnelo, rozšírilo územie, posilnilo staroslovenský cirkevný obrad, kultúrna i hmotná úroveň Bulharov stúpla. Nebyť Borisa, ktorému záležalo na osude Bulharska, jeho najstarší syn Vladimír by napáchal veľa zla. Boris a Simeon dokonca zozbierali vzdelaných Moravanov, ktorých Svätopluk vyhnal a umožnili im v Bulharsku žiť a pracovať.
Svätopluka možno charakterizovať teda ako krátkozrakého človeka. Nestaral so o to, čo bude s Moravou po jeho smrti. Bol síce výbojný a za jeho života sa ho obávali samotní Nemci, po smrti Svätopluka bolo všetkým jasné, že na Morave už niet sily, vojenskej ani duchovnej, ktorá by Moravu udržala.

Znepriatelená franská či nemecká strana opísala koniec nášho vládcu Svätopluka vo Fuldských letopisoch takto:

Rok 894: „Svätopluk, knieža Moravanov, nádoba každej vierolomnosti, zomrel nešťastlivo, potom, čo všetky susedné štáty lsťou, úskokmi, prelievaním ľudskej krvi prekabátil.“

Svätopluka máme zapísaného aj v cividalskom evanjeliári spolu s ďalšími dvomi osobnými menami: szuentipulc szuentezizna predezlaus. Mená sú zapísané tak, ako ich počulo ucho talianského mnícha, ale bezpochyby ide o Svätopluka, Svätožizňu a Predslava. Tieto tri mená sa nemohli dostať vedľa seba len tak náhodou, je jasné, že všetky tri zapísané osoby boli v tomto kláštore spolu a boli zrejme v príbuzenskom vzťahu. Usudzuje sa, že Svätožizňa bola žena Svätopluka, o tom máme aj iný historický údaj a čím bol Predslav, s istotou nevieme, mohol to byť ich syn alebo synovec, možno brat. 

V rôznych iných dokumentoch sa meno Svätopluk objavuje v skomolenej forme. Vo Fuldských letopisoch ho latinskí pisári zapísali ako Szuetiepluc, pápežskí pisári ho zapísali ako Sventopulchus, český kronikár Kosmas ho zapísal najpresnejšie: Zuatopluk