Od roku 846 začal na Morave vládnuť Rastislav, synovec Mojmíra I., ktorého na kniežací trón dosadil bavorský kráľ Ľudovít Nemec. Rastislav bol voči Ľudovítovi Nemcovi ešte vo vazalskom postavení, ale nie nadlho, čoskoro táto závislosť Moravanov voči Bavorom pominula. Synovec Rastislava – Svätopluk sídlil zatiaľ v Nitre a ovládal ako údelné knieža Nitriansko. Ako vidíme, na starej Morave vládla jedna veľká pokrvná rodina.Rastislav pripravil pôdu k veľkému rozmachu starej Moravy, ktorú ku konci vlády Rastislava môžeme už nazývať Moravským kráľovstvom. Dobre vedel, čo znamená pre národ vzdelanie, kultúra a používanie vlastného jazyka a písma. Dobre vedel, že každý národ, ktorý sa nemôže vyjadrovať písomne či ústne vo vlastnej reči je určený k zániku. Za vlády Rastislava prišli na starú Moravu Cyril s Metodom, ktorí pozdvihli kultúrnu úroveň moravských a panónskych Slovenov (pozri tu: Počiatky ktesťanstva na starej Morave). Cyril zostavil nové slovenské písmo, s ktorým sa začali písať knihy v staroslovenčine (v tej dobe doslova v slovenčine) a s ktorým sa začali Sloveni vzdelávať vo svojom vlastnom jazyku. Hoci Svätopluk bol po Rastislavovi silným a obávaným vládcom pre okolité krajiny, ťažil najmä z toho, čo na starej Morave vytvoril Rastislav, Cyril a Metod.
O skutočnom, najväčšom rozmachu starej Moravy môžeme teda hovoriť počas vlády kráľa Rastislava, keď sa najprv zbavil nadvlády Bavorov, niekedy od polovice 9. storočia, ale najmä keď k nám prišli Cyril a Metod v roku 863.
Rastislav je veľakrát spomínaný v našich staroslovenských letopisoch, ale aj v letopisoch franských, či neskorších západných autorov. Údaje zapísané v kronikách a rôznych dokumentoch o Rastislavovi sa zhodujú, hoci ich nachádzame zapísané od celkom rôznych autorov, žijúcich na rôznych miestach, ktorí sa vzájomne nemohli ovplyvňovať. To je záruka toho, že tieto údaje sú vierohodné a vierohodnosť si tak získava aj celý nájdený dokument. Takýmto dokumentmi sú aj rôzne letopisy západných stredovekých autorov, ktoré boli napísané na rôznych miestach Franskej ríše alebo v neskoršie vzniknutých západných krajínách. Z letopisov, ale vlastne aj zo všetkých iných franských dokumentov, ktoré vznikli v 9. storočí, vyplýva franská (alebo už nemecká, bavorská) nadradenosť nad ostatnými okolitými národmi a neustála snaha Frankov či Nemcov vystupovať na európskom kontinente ako vládnuci, podmaňujúci národ, ktorý má právo zasahovať a riadiť život ostatných národov. Jednotlivé pasáže týchto dokumentov budia dojem, akoby sme vždy boli v podriaďujúcom postavení voči Frankom či Nemcom. V našich vierohodných staroslovenských historických dokumentoch však toto podriaďujúce postavenie našich predkov voči Frankom či Nemcom nenájdeme, naopak, píšeme o sebe ako o nezávislom, slobodne žijúcom národe s vlastnými kniežatami a kráľmi. Toto nadraďujúce postavenie Frankov či Nemcov nad ostatnými národmi Európy vyplývajúce z týchto letopisov a dokumentov treba preto brať s rezervou.
Napriek tomu sú mnohé letopisy západných autorov písané realisticky a zaznamenávajú aj prehry a neúspešné vojenské výpravy Frankov či Nemcov proti nám, Moravanom.
Letopisy západných autorov boli písané v rôznych kláštoroch Franskej ríše, alebo krajinách, ktoré vznikli z rozpadnutej Franskej ríši v neskoršom období. Niektoré udalosti, ktoré sú v jedných letopisoch nejasné alebo nedostatočne zaznamenané, nájdeme dobre vysvetlené v iných letopisoch, tak si môžeme poskladať ucelený pohľad o tom, čo sa v období, ktoré nás zaujíma, dialo. Najznámejšie a najrozsiahlejšie sú Fuldské letopisy, ktoré postupne písali viacerí autori, napríklad mnísi z Fuldy, od tohoto miesta získali letopisy dnešný názov. Bertinské letopisy boli zase napísané vo flanderskom kláštore sv. Bertina. Ale zachovali sa nám aj mnohé letopisy napísané dávno po zániku Franskej ríše z 10.-12. storočia. Ich autori, väčšinou neznámi, vychádzali z údajov svojich predchodcov a veľakrát zaznamenali aj také fakty, o ktorých by sme sa nikdy nedozvedeli zo starších diel, pretože sa rozpadli alebo stratili. V nasledujúcom texte uvediem veľa úryvkov z týchto rôznych stredovekých dokumentov, pretože nám osvetľujú udalosti týkajúce sa našich dávnych predkov.
Hneď, ako sa Rastislav ujal vlády nad Moravou (846-870), začal posilňovať vojsko, opevňoval mestá, staval hradiská a hľadal spojencov. Ukázalo sa, že je múdrym kniežaťom a kráľom a tiež dobrým diplomatom. Nemci si podrobovali okolité územia dvomi spôsobmi: buď priamou vojenskou silou (vojny sú ale vyčerpávajúce a ničia krajinu) alebo prostredníctvom cirkvi šírením kresťanstva. Pripojenie starej Moravy k nemeckej cirkevnej správe by časom mohlo viesť k úplnej územnej i politickej závislosti Moravanov od Nemcov a k odnárodneniu moravských Slovenov podobne ako sa to stalo korutánskym Slovenom s centrom v Celovci (dnešný Klagenfurt) v 8. storočí. Rastislav si to uvedomoval, preto sa otvorene postavil proti nemeckému kráľovi Ľudovítovi Nemcovi na odpor. V roku 855 zaútočil Ľudovít Nemec proti Rastislavovi, ale neúspešne, pretože sa mu Rastislava nepodarilo pokoriť. Vo Fuldských letopisoch je o tom napísané toto:
Rok 855. „Kráľ Ľudovít sa vypravil k moravským Slovenom proti ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal. Pretože sa vojenská výprava viedla s malým úspechom, vrátil sa bez víťazstva, dajúc prednosť radšej na čas opustiť protivníka, opevneného vraj veľmi silnými hradbami, než svoje vojsko v nebezpečnom boji vystaviť pohrome. No jednako Ľudovítovo vojsko spustošilo veľkú časť krajiny plienením a pálením a aj veľa nepriateľov, ktorí chceli napadnúť kráľov tábor, úplne zničilo, ale nie beztrestne, lebo keď sa kráľ vracal, Rastislav na neho dotieral so svojimi vojskami až za Dunaj, kde vyplienil a spustošil veľa miest pohraničného obyvateľstva.“ Ak sa zamyslíme nad touto správou, musí nám byť jasné, že Rastislav vlastne nad Ľudovítom Nemcom zvíťazil a zahnal ho až za Dunaj, kde vyplienil nemecké kraje. Približne od tohoto roku (855) Rastislav posilnil svoje mocenské pozície a stal sa od Bavorov nezávislý.
Veľa sa už popísalo o tom, do akej miery sme vlastne boli od Franskej a neskôr od Východofranskej ríši závislí. Niektorí historici to preháňajú a hovoria o úplnej nezávislosti a rovnocennosti našich kniežat a kráľov s franskými či nemeckými kráľmi. Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že sme celú dobu boli voči Frankom a Nemcom v úplnom vazalskom postavení. Pravdu však nemajú ani prví ani druhí. Bolo to s nami približne tak, ako dnes. Naša nezávislosť nebola absolútna. Pociťovali sme mocenské tlaky európskych mocností podobne ako dnes a občas sme sa im museli prispôsobiť.
V roku 856 ustanovil Ľudovít Nemec (843-876) za správcu územia hornej Panónie susediaceho so starou Moravou (v tzv. Východnej marke) svojho najstaršieho syna Karolmana. Karolman chcel zosadiť svojho otca z trónu a preto uzavrel s Rastislavom spojenectvo a v roku 861 sa otvorene postavil proti svojmu otcovi. Bertinské letopisy o tejto udalosti zaznamenali toto: „Karolman, syn Ľudovíta (Nemca), kráľa Germánie (Východofranskej ríše) uzavrel zmluvu s Rastislavom, kráľom Slovenov, odpadol od otca a s pomocou Rastislava sa zmocnil veľkej časti otcovho kráľovstva až po rieku Inn.“ Všimnime si, že je tu Rastislav titulovaný ako „kráľ Slovenov“. Jeho vplyv bol už tak veľký, že sa zapojil aj do sporov samotnej kráľovskej rodiny Ľudovíta Nemca. Počas tejto Karolmanovej vzbury proti svojmu otcovi, Karolman s Rastislavom vyhnali kniežatá z Panónie a Korutánska. V Panónii na Blatnohrade vtedy vládol Pribina, ktorého Rastislav zabil v boji, podľa stredovekého kronikára Aventína: „Rastislav, kráľ Slovenov, vyrazí s vojskom v nepriateľskom úmysle proti Brynnovi (Pribinovi), priateľovi Ľudvíka (Nemca) a rovnako kniežaťu Slovenov…a v boji ho porazí a zabije. O Pribinovi sa už po roku 861 nikde viac nedočítame, znamená to, že naozaj padol v boji s Rastislavom v tomto roku. Tento čin Rastislava sa nám možno zdá surový, ale v tej dobe sa riešili politické spory aj takto (riešia sa tak vlastne aj dnes). Navyše, Pribina musel byť pre starú Moravu vážnou hrozbou z hľadiska bavorskej rozpínavosti a ohrozovania starej Moravy Nemcami, keďže Pribina bol v úplnom vazalskom postavení voči kráľovi Ľudovítovi Nemcovi. Pribinov syn Koceľ, ktorý prevzal vládu nad Blatnohradom po svojom otcovi, sa stal spojencom Rastislava, keďže spolu s Rastislavom a Svätoplukom poslal neskôr žiadosť byzantskému vládcovi Michalovi III., aby do slovenskej zemi poslal učiteľov kresťanstva. Na blatnohradský kniežací trón mohol Koceľa dosadiť iba Rastislav, keď odstránil Pribinu.V tomto úryvku je zapísaná ešte ďalšia dôležtá vec: Rastislav je tu označený ako kráľ Slovenov a Pribina ako knieža Slovenov. Tu vidieť, že obyvatelia Pribinovej Panónie (Blatnohradského kniežactva) tvorili s obyvateľmi Rastislavovej starej Moravy jeden slovenský národ, žili tu na oboch miestach Sloveni a ich ženy Slovenky.
Rastislav kontroloval územia súčasnej Moravy, Záhoria a rakúskeho Moravského poľa až po Dunaj. Patril mu aj Devín pri Bratislave, o čom máme priamy zápis vo Fuldských letopisoch z roku 864: „Kráľ Ľudvít prešiel za Dunaj so silným vojskom a v istom hrade, ktorý sa v reči tamojšieho národa volá Devín (dowina), Rastislava obkľúčil.“ Teda v našej dávnej reči, v staroslovenčine, sme Devín volali tak isto ako dnes alebo približne tak isto. Latinský údaj „dowina“ je už skomolenina nášho názvu Devín.
Ďalším staromoravským územím bola Nitra, v ktorej vládol Rastislavov synovec Svätopluk. Podľa Fuldských letopisov ešte v roku 870 v západnej časti Moravy vládol Rastislav a vo východnej časti s centrom v Nitre vládol Svätopluk. Obe územia si boli veľmi blízke a z letopisov vyplýva, že Rastislav bol veľkňazom, teda ústredným vládcom celej Moravy, pričom jeho synovec Svätopluk bol jeho pobočníkom so sídlom v Nitre. Z nasledujúceho úryvku z Fuldských letopisov však vyplýva aj ďalšia dôležitá skutočnosť. Stará Morava nebola bránená Rastislavom a Svätoplukom spoločne ale zvlášť každým kniežaťom. V letopisoch sa totiž uvádza, že nemecký kráľ Ľudovít Nemec poslal jednu časť svojho vojska proti Rastislavovi a inú časť proti Svätoplukovi. Nasledujúci dlhší úryvok z Fuldských letopisov z rokov 869-870 to dokazuje:
V auguste 869, po nahromadení zásob, kráľ Ľudovít (Nemec) rozdelil svoje vojsko na tri časti…Bavorom rozkázal pomôcť Karolmanovi, ktorý chcel bojovať proti Svätoplukovi, synovcovi Rastislava. Pre seba si nechal Frankov a Alemanov, aby s nimi bojoval proti Rastislavovi. No keď už mal vyraziť, ochorel, a preto okolnosťami donútený postavil na čelo tohoto vojska Karola, najmladšieho zo svojich synov, poručiac všetko do rúk božích.
Keď Karol prišiel so zvereným vojskom k oným Rastislavovým nesmierne silným hradbám, ktoré boli odlišné od všetkých ostatných starobylých hradieb, spoliehajúc sa na pomoc Božiu, spálil všetky hradby v tomto kraji a čo bolo poskrývané v lesoch a na poliach zakopané, ponachádzal a vzal. Mnoho útočiacich nepriateľov alebo zahnal alebo pobil. Nie menej aj Karolman spustošil ohňom i mečom krajinu Rastislavovho synovca Svätopluka. Po spustošení celej krajiny stretli sa bratia Karol a Karolman aby si blahoželali k víťazstvu, ktoré im poslalo nebo.
Rok 870. Svätopluk, Rastislavov synovec, sledujúc vlastné záujmy, poddal sa Karolmanovi aj s krajinou, nad ktorou vládol. Preto sa Rastislav na synovca veľmi nahneval, tajne mu strojil úklady a rozkázal ho na hostine, nič zlého netušiaceho, zavraždiť. Milosťou božou sa však od smrti zachránil, lebo skôr, ako jeho vrahovia do domu vstúpili, vstal od stola, keď mu to ktosi naznačil, kto bol zasvätený do tejto pasce a predstierajúc lov so sokolmi, vyhol sa strojeným nástrahám. Rastislav vidiac, že jeho zámery sú prezradené, začal prenasledovať svojho synovca s vojskom, aby ho dostal do svojej moci. Avšak podľa spravodlivosti Božej sám sa chytil do osídiel, ktoré inému pripravil, lebo synovec ho chytil, poviazal a poslal Karolmanovi.
Podrobnejšie o tom, prečo sa Rastislav rozhneval na Svätopluka rozvádza Aventinus vo svojich letopisoch: „Keď sa Rastislav dozvedel, že naši (Nemci) odtiahli za hranice, vyšiel z úkrytu. Ťažko znášal, že jeho synovec prijal od Karolmana pod sľubom vernosti kráľovstvo. Preto strojí Svätoplukovi (tak sa totiž jeho synovec nazýval) nástrahy a pokúsil sa uvrhnúť ho do pút.“
Teda z uvedených úryvkov vyplýva, že Svätopluk chcel prevziať vládu nad celou Moravou potom, čo sa zapredal Karolmanovi. Znamenalo by to, že Rastislav by musel odísť do vyhnanstva alebo sa podrobiť svojmu synovcovi, ktorý by mal jeho osud v rukách. Rastislav sa na Svätopluka veľmi rozhneval a chcel v tom Svätoplukovi zabrániť. Ale Svätopluk premohol Rastislava a odovzdal ho Nemcom, ktorý ho uväznili v Bavorsku. Ale pozrime sa, ako sa dej odvíjal ďalej:
Rok 870. Karolman však, keď sa mu nikto nepostavil na odpor, vtrhol do jeho (Svätoplukovej) krajiny a podrobil si všetky hrady a zámky.
Rok 871. Svätopluk, Rastislavov synovec, obvinený Karolmanom zo zločinu nevernosti, bol uväznený. Moravskí Sloveni, nazdávajúc sa, že ich vládca zahynul, ustanovili si za vládcu jeho pokrvného, akéhosi kňaza menom Slavomíra, vyhrážajúc sa mu smrťou ak neprevezme vodcovstvo nad nimi…
Medzitým Svätopluka, keď mu zločiny, z ktorých ho obžalovali, nikto nemohol dokázať, Karolman prepustil na slobodu a kráľovskými darmi poctený vrátil sa do svojej krajiny, vedúc so sebou Karolmanové vojsko pod zámienkou, ako by chcel bojovať proti Slavomírovi. Takto to klamlivo sľúbil Karolmanovi, ak sa mu umožní návrat do vlasti. Ale tak, ako domýšľavých a neopatrných ľudí stihne potupa, tak sa to stalo aj s Karolmanovým vojskom, lebo pokým ostatní stavali tábor, Svätopluk odišiel do Rastislavovho starého mesta a podľa zvyku Slovenov, hneď sa stal vierolomným a zabudol na svoju prísahu. Nesnažil sa už zmocniť Slavomíra, ale vynaložil všetko úsilie na pomstenie urážky, ktorú mu Karolman zapríčinil. Bavorov, nič netušiacich a málo sa majúcich na pozore, napadol s veľkým vojskom zhromaždených v tábore. Mnoho z nich zajal, ostatných skoro všetkých pobil okrem tých, čo sa už skôr z tábora ostražito vytratili. A tak veselosť Bavorov po mnohých víťazstvách sa obrátila na smútok a nárek.
Keď sa Karolman dozvedel o záhube svojho vojska, bol veľmi zdesený a okolnosťami donútený rozkázal všetkých rukojemníkov, čo boli v jeho krajine, zozbierať a vrátiť Svätoplukovi. Sám však ledva jediného muža, menom Ratbod, a aj to polomŕtveho, odtiaľ (z Moravy) dostal.
O veľkej porážke nemeckých vojsk, ktorú utrpeli od Svätopluka sa dozvedáme v krátkosti aj z Bertinských letopisov a vidíme, že porážka vydesila aj samotného otca Karolmana, kráľa Ľudovíta Nemca:
Rok 871: „Ľudovít (Nemec) sa ponáhľal do Rezna, pretože utrpel veľmi veľkú škodu od Rastislavovho synovca (Svätopluka), ktorý sa po ňom (po Rastislavovi) ujal vlády nad Slovenmi, a to tak veľkú, že stratil aj markgrófov (Engilšaka a Viliama) s ich početnými oddielmi a nešťastne stratil zem, ktorú v predošlých rokoch získal.“
V roku 872 poslal Karolmanov otec, kráľ Ľudovít Nemec ďalšie vojsko proti Svätoplukovi, ale dopadlo to pre Nemcov zase veľmi zle. Pozrime sa, čo o tom píšu Fuldské letopisy: „V máji poslal (Ľudovít Nemec) Durýnčanov a Sasov proti moravským Slovenom, ktorí sa dali pred nepriateľom (pred Moravanmi) na útek pretože nemali so sebou kráľa a neboli medzi sebou svorní a keď stratili veľmi veľký počet svojich ľudí, s hanbou sa vrátili, dokonca sa hovorí, že niektorí grófi boli v tejto výprave pri úteku zbití ženami z tej zeme (Moravy), a palicami strhnutí z koňov na zem…Ale zatiaľ, čo Karolman plienil a pálil na území Moravanov, Svätopluk vyslal tajne veľké vojsko, prepadol Bavorov, ktorí strážili lode na brehu rieky Dunaja a jedných pobil, druhých zahubil v rieke, tretích potom odviedol do zajatia a nikto sa odtiaľ nedostal iba Embricho, biskup mesta Rezna s niekoľko málo ľuďmi.“
A ako skončil Rastislav ? Veľmi smutne. Tento muž, ktorý úspešne odolával franským či nemeckým vojenským i duchovným útokom, ktorý sa postaral o pozdvihnutie našej kultúrnej úrovni a ktorý chcel zabrániť svojmu synovcovi Svätoplukovi aby zapredal svoju krajinu i ľud, bol nakoniec Svätoplukom chytený a odovzdaný Nemcom, ktorí ho s radosťou oslepili. Jeho ďalší osud nepoznáme, ale vieme, že slepý a potupený zomrel v niektorom z bavorských kláštorov. Fuldské letopisy o tom hovoria takto:
Krátko po tom, asi 1. novembra (roku 870), odcestoval (kráľ Ľudovít Nemec) do Bavorska. Tu po rozhovore so svojimi dal si predviesť Rastislava, spútaného v ťažkých reťaziach a podľa rozsudku Frankov, Bavorov, ako aj Slovenov, ktorí prišli z rozličných krajov s darmi ku kráľovi, rozkázal ho na smrť odsúdeného iba pozbaviť svetiel očí.
Celá debata | RSS tejto debaty