Cesta do ranej histórie Slovákov

Maďarský profesor István Kniezsa (pekné slovenské priezvisko, číta sa Knieža) zistil, že vyše 12% slov v dnešnej maďarčine pochádza od našich predkov – Slovenov. Podľa nemaďarských historikov je to však až 25%. 
Maďarská reč vôbec nepoznala štátoprávnu či cirkevnú terminológiu, v jej slovníku chýbalo veľa slov, ktorými by sa mohli jednotlivé predmety a úkony opísať, preto tieto slová boli doplnené zo starej slovenčiny. Stará slovenčina už mala svoje ustálené pravidlá, mala vytvorené svoje vlastné slovenské písmo a bola kodifikovaná Cyrilom a Metodom s jazykovými a fonetickými pravidlami na vysokej úrovni (pozri: Naše prvé písmo bolo slovenské a jazyk bola slovenčina…)

Keď prišiel Cyril s Metodom do Ríma v roku 868, pápež Hadrián ll. posvätil slovenskú reč, slovenské písmo a slovenské knihy, čím sa staroslovenčina stala 4. oficiálnym svetovým jazykom popri latinčine, gréčtine a hebrejčine.
(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni, Prasloveni, slovenský a nie Slovan, Slovania, slovanský píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)

Do štátotvornej a štátoprávnej skupiny slov, ktoré boli do maďarčiny doplnené Slovenmi patria napríklad tieto slová:

kráľ – király; ciesar, cisár – császár; sloboda – szabad;

špaň, špán, išpán, pán, župan – ispán (toto slovo špán bolo v starej slovenčine veľmi bežné, z neho pochádza aj slovo „išpánstvo“, teda územie, ktoré išpán spravoval, hoci toto slovo doplnili do maďarčiny starí Slováci, v dnešnej slovenčine sa prestalo používať;

tovarnik – tárnok (bol to človek, ktorý spravoval kniežací majetok);

pohárnik – pohárnok (bol to úradník, ktorý sa staral o kráľovské alebo kniežacie pivnice. Evidoval napríklad odvádzanie vína, piva a medoviny od poddaného obyvateľstva, sledoval ich spotrebu a staral sa o to, aby boli tieto nápoje dobre uskladnené);

udvornik, dvorník – udvarnok (udvorníci, dvorníci tvorili služobníctvo patriace hradnému alebo kniežacienu dvoru); dvor – udvar;

dušník – dusnok (dušník bol poddaný, ktorého daroval zemepán kláštoru alebo kostolu spolu s pôdou a výrobným náčiním za to, že cirkevní duchovní vykonávali pre pánov cirkevné služby. Dušníci odvádzali cirkevnej inštitúcii naturálne dávky v deň zádušnej omše alebo v iné určené dni. Riadili sa pokynmi cirkevných hodnostárov, ktorí im stanovovali jednotlivé pracovné povinnosti voči kláštoru či kostolu)

stolník – asztalnok; bojovník, bojník – bajnok; boj – baj; nádvorník, nádvorný špán – nádor, nádorispán; komorník – komornok; komorná – komorna; sluga, sluha – szolga;

vaditi – vádol (v starej slovenčine malo toto slovo význam „súdiť sa, byť v súdnom spore“);

potvoriť – patvar (toto slovo malo význam „obviňovať, žalovať, udávať“, v maďarčine znamená „proces“);

svod – szavat, zuvat (je to termín, ktorý sa používal pre právny úkon, v ktorom obžalovaný odvrátil od seba obvinenie z krádeže tým, že oznámil osobu, od ktorej kúpil alebo dostal ukradnutú vec);

záloh – zálog; ponositi, ponosa – panasz; čeľaď – család; čata – csata; víťaz – vitéz; kopija – kopja; puška – puska; kord – kard; kľúč – kulcs; kľučiar – kulcsár; dlg, dlh – dolog; porúčať, poročati – parancsol; krčuľa – korcsolya, tenký – gyenge, svätý – szent, chvála – hála; vnuk – unoka; ded – déd; sused – szomszéd; baba – bába; dojka – dajka; pestúnka – pesztonka; plienka – pelenka.

Tlmočník sa volal kedysi „tlmača“, Sloveni týmto slovom obohatili maďarčinu po skomolení ako „tolmácsa, tolmács“.

Na súde boli podávané ponosy – panasza a vymeriavali sa tu tresty, merať – mér. Odsúdených dávali do klady – kaloda, alebo na dereš – deres. Väzňov (väzeň v starej slovenčine sa volal rob, rab, do maďarčiny prešlo toto slovo v nezmenenej podobe) strážil porkoláb – porkolab. Ak takýto rab zbehol od pána od roboty – robot, nazvali ho zbeh – izbég, ak prebehol k inému pánovi, nazvali ho prebeh – prebék.

Do maďarčiny sa zo starej slovenčiny dostali napríklad aj tieto cirkevné slová: anjel, anděl – angyal; kresťan, krisťan, kristian – keresztény; krst – kereszt; oltár – oltár; peklo – pokol; mša -mise; birmovať, biermovať – bérmálni; almužna – alamiszna; križma – koroszma; kropiti, kropil – karapol; opát – apát; opatica – apáca; pogan, pohan – pogány; služba – zsolozsma; čudo – csoda. Kňaza naši predkovia volali pop, tento výraz dnes používajú východní Slovania, v maďarčine nájdeme toto slovo ako pap, maďarčina toto slovo získala zo staroslovenčiny.

V starej slovenčine sme arcibiskupa nazývali „jaršík“. Maďarčina od nás toto slovo získala po 1000 ročnom tvarovaní ako érsek. Slovo „brat“ nájdeme v maďarčine ako „barát“ vo význame priateľ alebo mních. Slovo „pleš“ ako „pilis“ vo význame plešiny mníchov a kňazov. U našich slovenských predkov boli obľúbené večerné služby, ktoré po mnohých storočiach používania starými Slovákmi v Uhorsku ostalo v maďarčine takmer nezmenené ako „vecsernye“.

Maďarčina bola obohatená slovenskými výrazmi aj názvami dní v týždni: streda – szerda; štvrtok, četvrtk – csütörtök; piatok – péntek; sobota – szombat.

Na území súčasného Maďarska nachádzame veľké množstvo staroslovenských názvov osád, vodných tokov a rôznych terénnych názvov. Taktiež veľké množstvo osobných mien, ktoré pretrvali až do súčasnosti sú staroslovenského pôvodu. V maďarčine nájdeme veľa slov slovenského pôvodu, ktoré napríklad vyjadrujú názvy zvierat, rastlín, plodín, remesiel, nástrojov, jedál, šiat atď. Pôvodná maďarčina -protomaďarčina bola obohatená o mnohé bežné slová, ktoré používali pôvodní obyvateľia Karpatskej kotliny- Sloveni, ako brázda, kosa, hrable, lopata, slama, seno. Panónski a potisskí Sloveni hospodárili na svojich poliach, obrábali pôdu, siali i žali, stavali domy s pitvormi. Všetku túto činnosť vyjadruje jedno dôležité slovo, ktorým Sloveni obohatili maďarčinu už veľmi dávno a v nezmenenej forme ho tam nájdeme dodnes: robot, robota.
Sloveni žijúci v podunajských krajoch a na starej Morave boli zdatní hospodári, pestovali množstvo poľnohospodárskych plodín a obilovín. Zaoberali sa vinohradníctvom a ovocinárstvom, včelárstvom a rybolovom. Chovali domáce zvieratá, najmä ošípané, ovce a kury. Využívali poľnohospodárske náradie rôzneho druhu, ktoré je známe až dodnes. Poznali a zhotovovali si pluh, rôzne železné súčiastky pluhu i železné poľnohospodárske náradie nachádzame dnes na mnohých staroslovenských archeologických lokalitách od najstarších čias až po zánik starej Moravy. Nachádzame ich aj na lokalitách, kam Maďari neprenikli alebo na lokalitách ešte v dobách pred príchodom starých Maďarov. Stará maďarčina bola obohatená veľkým množstvom rôznych poľnohospodárskych výrazov, ktoré Sloveni používali už dávno.

Nálezy poľnohospodárskych nástrojov z 10. – 12. storočia z územia dnešného Maďarska sú podobné nálezom zo staršieho obdobia z územia dnešného Slovenska a Moravy. To znovu potvrdzuje fakt, že toto náradie má staroslovenský pôvod, naďalej ho vyrábali Sloveni, medzi ktorých sa Maďari prisťahovali do Potisia a k strednému Dunaju. Nenašli sa poľnohospodárske predmety, ktoré by pochádzali z materiálnej kultúry starých Maďarov. Starí Maďari nemohli obohatiť staroslovenčinu maďarskými slovami maďarskej materiálnej kultúry pretože neexistovala. Neexistujú ani žiadne doklady o stálom a pravidelnom obrábaní pôdy starými Maďarmi.

Ako vznikli dnešné maďarské skomoleniny slovenských výrazov ? Občania hovoriaci po maďarsky, starí Sloveni postupom času zmenili slovo „obed“ na „ebéd“, slovo „oblok“ začali vyslovovať ako „ablak“, zo slova „čeľaď“ spravili „család“. Neskôr začali mať problémy s vyslovovaním dvoch alebo viacero spoluhlások za sebou, preto medzi spoluhlásky staroslovenských slov začali vkladať nejaku samohlásku, napríklad slovo tkáč zmenili časom na takács, mláka začali vyslovovať ako moláka, brázda ako barázda, brat ako barát, klas ako kalász, zo slova mláčky urobili malácky a z toho vznikli dnešné Malacky, zo slova Blatno urobili Balatno a Balatón, zo slova kráľ urobili királ. Začali tiež prehadzovať samohlásky ktoré nasledujú za skupinou spoluhlások, napríklad slovo slama zmenili na szalma, klobása na kolbász, Komárno na Komárom, spomínané Blatno na Balatón atď.
Naši slovenskí predkovia obohatili starú maďarčinu aj o bežné hospodárske slová, ktoré kočovní Maďari nepoznali, pretože sa poľnohospodárstvom nezaoberali: orať – aratni, názvy jednotlivých súčiastok pluhu: lemeš – lemes, lemez; hriadeľ na pluhu – čerieslo – csoroszlya, csereszlye, styk – ösztöke; hriadeľ – gerendely; puto (reťaz na hriadeli) – pating. Pri orbe vznikala brázda – barázda; medza – megye.

Sloveni pridali do protomaďarčiny aj ďalšie pre nás bežné slová: lopata – lapát; palica – pálca; cepy – csép; kopadlo – kapa; kaď – kád; brány – borona; úhor – ugar; prieloh – parlag; klas – kalász; zubadlo – zabolya; chrásť- haraszt; močiar – mocsár; potok – patak; hať – gát; rovina – róna; sito – szita; hromada – garmada; pleva – pelyva; hnoj – ganaj; hrdza – rozsda. Podobných slovenských slov súvisiacich s prácou na poli, ktorými bola pôvodná maďarčina doplnená je oveľa viac, dnes sa však už nepoužívajú.

Občania hovoriaci po maďarsky prevzali do maďarčiny zo staroslovenčiny aj takmer celú terminológiu pracovných postupov a pracovného náradia pri dorábaní sena: seno – széna; kosa – kasza; hrable – gereblye; vidly – villa; stoh – asztag; slama – szalma; pažiť – pázsit; petrence – petrence (seno sa zhrabovalo do petrencov); kozle – kazal (seno sa kládlo do kozlov); jasle – jászol (pre dobytok sa seno kládlo do jaslí).

Aj staroslovenské miery, ktoré sa používali napríklad na odmeranie objemu vína alebo obilia prešli do maďarčiny zo staroslovenčiny: vedro – vödör; gbel – köböl; okov – ako.

Sloveni, nech už žili kdekoľvek, boli na vyššej kultúrnej úrovni ako pôvodní kočovní Maďari, preto obohatili starú maďarčinu o mnohé, pre nás bežné slová ako stôl – asztal; polica – polcz; obraz – abrázat; pohár – pohár; džbán – csobán; črep – cserép, perina – párna; vankúš – vánkos; pokrovec – pokróc; obrus – abrosz; pec, pešť – pest; mažiar – mozár; oblok – ablak; komín – kémény; iskra – szikra; knôt – kanóc; dvor – udvar; ulica – utca; hrb – görbe; čistiť – tisztít; nevôľa – nyavalya; nádcha – nátha; driek – derék; motovidlo – motolla; cievka – cséve; člnok – csónak.

Slovo „cverna“ naši predkovia prebrali z nemčiny „Zwirne“, starí Sloveni však začali toto slovo nazývať „cérna“ a tak zostalo v maďarčine až dodnes. To isté platí o slove tanier, ktoré starí Slováci prevzali z nemeckého „Teller“, a toto slovo používali naďalej nezmenené preto ho také nachádzame aj v dnešnej maďarčine: tanier – tányér. Starí Slováci naďalej používali bez zmeny aj ďalšie slová, názvy pokrmov a jedál, preto ich v maďarčine nachádzame tiež nezmenené alebo takmer nezmenené: obed – ebéd; koláč – kalács; pagáč – pogácsa; lepeň – lepény; haluška, galuška – galuska; džgance- gánicza; kapusta – káposzta; kaša – kása; cesto, testo – tészta; kvas – kovász; žinčica – zsendice; črpák – cserpák; ocot, ocet – ecet; olej – olaj; klobása – kolbász; slanina – szalonna; vypariť sa – kipárolog; pečienka – pecsenye; kuchyňa – konyha; krčma – kocsma; pálenka – pálinka.

To isté platí pre mnohé ďalšie slová, ktoré používali a používajú naši predkovia v maďarčine dodnes: čiapka – sapka; sukňa – szoknya; gace, gate prevzali ako gatya; kučma – kucsma; plášť – palást; kapce – kapcza; rúcho – ruha; gunja – gunya; guba – guba; na uloženie vrchných odevov slúžil pitvor – pitvar.

Protomaďarčina bola obohatená staroslovenčinou aj menami divožijúcich i domácich zvierat: mačka – macska; baran – bárány; somár – szamár; jarice – jérce; kačica, kača – kacsa; holub, golob – galamb; páv – páva; klietka – kalitka; ikry – ikra; belica – bölicze; šťuka – csuka; karas – kárász; losos – lazac; mrena – márna; pstruh, pstrag – pisztráng; rak – rák; pijavica – pióca; chrčok – hörcsög; potkan – patkány; soboľ – coboly; vydra – vidra; grlica, hrdlica, hrdlička – gerlice; číž – csíz; straka – szarka; vrabec – veréb; sluka – szalonka, kuvik – kuvik; sojka – szajkó; kaňa – kánya; žlna – zsolna; cvrčok – prücsök, tücsök; blcha – bolha; moľa – moly; položka, ploštica – poloska; včelý roj – raj; med – méz; medovník, medový koláč – mézeskalács; medveď – medve; medvedí brloh – medve barlang. Dobytok sme volali mrha, do maďarčiny to prešlo ako marha; býk – bika; byvol – bivaly; kanec – kan; válov – vályú; jasle – jászol; košiar – kosár; sečka – szecska. Za dedinou sa nachádzala pažiť – pázsit kam pastier – pásztor vyháňal čriedu – csorda na pašu.

Stará maďarčina bola obohatená od Slovenov aj názvami rastlín: raž, rož – rozs; pohánka – pogánka; pleva – pelyva; mak – mák; repa – répa; cvikla – cékla, bob, bôb – bab; ľan – len; slivka – szilva, čerešňa – cseresznye; gaštan – gesztenye; hlohyňa – galagonya; malina – málna; huba – gomba; kozák – kozák; smrčok – szömörcsök; rýdzik – rizike; cer – cser; javor – jávor; tis, tisa – tisza; baza – bodza; borovka, borievka – boróka; šípka – csipke; brečtan – borostyán; blen – belénd; kalina – kalincza; kôpor – kapor; loboda – laboda; lopúch – lapu; papraď – paprád; čistec – tisztesfű; stoklas – toklász; slez – ziliz; miazga – mézga; ráždie – rözse; chrasť – haraszt; opadanie – apadás.

Aby Sloveni, ktorí hovorili po maďarsky mohli prepravovať tovar vo veľkom snehu, museli zapriahnuť sane – szán alebo sánky – szánkó na ktorých priečnu svoru nazývali oplen – eplény.

Staroslovenčina obohatila maďarčinu aj o slová remeselnícke a obchodné: kováč – kovács; podkova – patkó; oceľ – acél; olovo – ólom; baňa – bánya; stolár – asztalos; bednár – bodnár; mlynár – molnár; tkáč – takács; mäsiar – mészáros; majster – mester; junoš – inas; hrada – gerenda; klepec – kelepce; závor – zár; brdo – borda; štetec – ecset; sekerice – szekerce; britva – borotva; obruč – abroncs; pečať – pecsét; kľúč – kulcs; štipec – csipesz; podlaha – padló; doska – deszka; peniaz – pénz; kupec – kupec; drahý – drága; kramár – kalmár; babrať – babrál; mazať – mázol; zareťaziť – bereteszelni; klada – kaloda;

Niektoré slová, ktoré prešli do maďarčiny skomolené zo staroslovenčiny sa používajú v súčasnej slovenčine. Bolo to napríklad tak so slovom gazda. V starej slovenčine je toto slovo známe ako gospoda. V novom prostredí ho Sloveni zmenili na „gazda“ a my, terajší Slováci sme ho používame takéto skomolené. Podobne v starej slovenčine kosť bola kostka, v maďarčine ho starí Sloveni zmenili na kocka a my toto slovo používame aj teraz, ale už v inom význame.

Mnohé slová prevzaté do maďarčiny zo staroslovenčiny tu ani neuvádzam, lebo už takmer nikto nevie, čo znamenajú a načo tieto predmety slúžili. To, že však majú slovenský pôvod je nespochybniteľné, pretože tieto slová nachádzame v historických písomných pamiatkach aj u tých skupín Slovenov, ktoré nikdy neprišli do styku s maďarskou rečou alebo sú to slová známe ešte z obdobia, keď tu kočovní Maďari ani neboli. Sú to napríklad rôzne remeselnícke predmety, časti konského postroja, kupecké výrazy, rôzne domáce predmety, ktoré už dávno vymizli z našich domovov a mnoho iných termínov a predmetov. Niektoré slová sú zase také, ktoré sa udržali dodnes v jadranskej slovenčine, v chorvátčine, či v bulharčine ale nie u nás, preto im nerozumieme. Uvediem niektoré, ich význam neviem, ani som nepokladal za dôležité po ich význame pátrať: ográč – bogrács; čber – csöbör; dieža – dézsa; drob – darab; sreča – szerencze, huňa – gunya, a mnoho ďalších. 

Do starej slovenčiny neprešlo z maďarčiny v 10. storočí takmer nič. Poznáme iba niekoľko pár slov, ktoré sme prevzali zo starej maďarčiny, ale v skutočnosti i tieto slová majú turecký pôvod. Slovná zásoba súčasnej maďarčiny obsahuje totiž navyše viac ako 6% slov tureckého pôvodu. Pripomeňme si, že vyše 12% slov (podľa maďarského historika) a až 25 % slov (podľa nemaďarských historikov) súčasnej maďarčiny je slovenského, či staroslovenského pôvodu. Z maďarčiny sme prevzali slovo tereh, terhe – ťarcha. Z tureckého jazyka sme prostredníctvom starých Maďarov prevzali do našej reči slová: čižma (csizma), chýr (hír), jarok (arek – turecky), papuča (papudž – turecky), hajdúch (hajdud – turecky), ťava (teve – turecký pôvod). Z maďarčiny sme prebrali slová banovať, bačkory (bocskor), batoh (batyu), bosorka (boszorkány), oldomáš (áldomás).