(Prečo používam výraz Sloven, Sloveni a nie Slovan, Slovania píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)
Sloveni prichádzali na územia dnešných Čiech, Moravy a západného Slovenska už od 4. storočia. Dnešné východné Slovensko obsadzovali Sloveni dokonca ešte skôr, už v 2. storočí. Myslíme však tým Slovenov, ktorí osídlili tieto územia už natrvalo. Nové genetické výskumy totiž odhalili ešte dávnejšie migrácie Slovenov a Praslovenov smerom na západ do Európy (pozri: Prasloveni a ich rozšírenie po Európe.
Niektorí Sloveni začali seba nazývať aj inými názvami, väčšinou topografickými, podľa miesta, kde žili. Sloveni žijúci na území dnešnej Moravy a západného Slovenska sa začali nazývať Moravania a svoje územie okrem názvu „Slovenská zem“ volali aj „Morava“. V originálnych neslovenských dokumentoch tej doby nájdeme množstvo rôznych skomolených názvov Moravy: Marava, Moravia, Maravia, Maraha, Marahenses, Maravenses, Margenses, Marabi atď.
Názov Morava je staroslovenského pôvodu a vyjadruje vlhké miesta a naši predkovia kdekoľvek v Európe žili, dávali tento názov mnohým rozlievajúcim sa riekam alebo vlhkým oblastiam. Napríklad v dnešnom Srbsku nájdeme tiež rieku s názvom Morava. Na dnešnej Morave a Slovensku sú týmto alebo podobným názvom pomenované mnohé rieky, riečky, obce či mestá.
Prvá presná písomná zmienka o Čechoch a Moravanoch je z roku 822, keď sa v novembri tohoto roku uskutočnilo vo Frankfurte slávnostné ríšske zhromaždenie za prítomnosti kráľa Ľudovíta Pobožného (814-840), syna Karola Veľkého. Tieto akcie Franskej ríše boli zároveň miestom, kam prichádzali poslovia okolitých krajín s darmi. Vo Franských análoch z tohoto obdobia (Annales regni Francorum – Einhard) je zaznamenané toto : In quo conventu omnium orientalium Sclavorum, id est Abodritorum, Soraborum, Wilzorum, Beheimorum, Marvanorum, Praedenecentorum et in Pannonia residentium Abarum legationes cum muneribus ad se directas audivit (Na tomto sneme vypočul posolstvá všetkých východných Slovenov, čiže Bodrcov, Srbov, Veletov, Bohémov, Moravanov, Braničevcov a Avarov usadených v Panónii…)
V čase panovania kráľa Svätopluka na Morave, vládol v Čechách Bořivoj (871-890), ktorý bol ešte pohanským kniežaťom. Bořivoj bol prvým českým kniežaťom, o ktorom s istotou vieme z historických prameňov, že existoval. Teda o histórii kniežacích a panovníckych rodoch v Čechách sa dozvedáme neskôr ako v prípade moravských kniežat počnúc Mojmírom, ktorý už bol pokrstený (vládol do roku 846). Existuje síce údaj v historickom dokumente „Diffundente sole“ o prvom pohanskom kniežati v Čechách – Přemyslovi a jeho žene Libuši, ktorí kedysi dávno žili a založili hrad Prahu (neuvádza sa ani len približne, kedy to malo byť), ale nikde inde v iných prameňoch sa o tom nedočítame. Neskorší českí spisovatelia z tohoto údaju vytvorili celé rozprávky o Přemyslovi a Libuši, ktoré však nie sú vôbec historicky podložené. S určitou rezervovanosťou môžeme prijať iba fakt, že kedysi (neuvádza sa kedy) v Čechách existovalo pohanské knieža s menom Přemysl, ktorý mal ženu Libušu a že v tom čase došlo k založeniu hradu Praha.
S istotou vieme, že Bořivoj bol pokrstený Metodom a odvtedy sa začala šíriť v Čechách slovenská bohoslužba a slovenské písomníctvo. Po zániku starej Moravy sa šírenie slovenskej bohoslužby a písomníctva v Čechách ešte zintenzívnilo (pozri: Rozvoj starej slovenčiny a slovenskej bohoslužby v Čechách).
O histórii starej Moravy a Moravanoch (moravských Slovenoch) píšem podrobnejšie tu: Stará Morava (Veľkomoravská ríša) .
V dnešnom období už Moravanov nemáme pretože dejinnými udalosťami v 2.tisícročí došlo k rozdeleniu srarej Moravy na dve časti. Na západnej strane rieky Moravy žijú dnes Moraváci a moravskí Slováci, na východnej strane rieky Moravy žijú Slováci a Slovenky. Bývalé názvy ľudí žijúcich na starej Morave sa málo pozmenili: Moravania – Moraváci a Sloveni-Slováci. Iba názov našich žien ostal celkom nezmenený. Nazývajú sa Slovenky a nie Slováčky (čo by bolo odvodené od Slovák-Slováčky).
Sloveni žijúci nad starou Moravou a Čechmi boli usadení na rozsiahlom území od východu na západ po rieku Vislu. V západnej časti tohoto územia sa Sloveni neskôr nazývali lužickí Srbi a časom boli úplne ponemčení, takže dnes sú súčasťou Nemecka a na svoj slovenský pôvod už takmer zabudli. V starých časoch boli Sloveni žijúci na územiach od Labe po Vislu nazývaní v latinských dokumentoch skomolenými názvami rovnako, ako všade inde v Európe: Sclavi, Sclaveni, Sclavani atď.
V 9. storočí, v časoch najväčšieho rozmachu starej Moravy ešte neexistovalo Poľsko. Z historických záznamov, napríklad zo „Života sv. Metoda“ vieme, že v čase panovania Svätopluka I. sa pri rieke Visla rozprestieralo slovenské kniežatstvo Vislanov, ktorému vládlo silné pohanské knieža. Nepoznáme však ani jeho meno, ani nevieme nič konkrétnejšieho o tomto kniežatstve. Isté je, že na určitú dobu bolo toto kniežatstvo pod kontrolou nášho moravského Svätopluka.
Ďalšie správy o týchto územiach severne od starej Moravy pochádzajú až z druhej polovici 10. storočia. Vo Widukindovej zvesti sa v roku 963 spomína kráľ Meško ako vládca veľkého slovenského územia. Meško vládol slovenským kmeňom, ktoré žili v kmeňovej rozdrobenosti, ale pri rieke Varte na území kmeňa Poľanov už vznikali centralizačné snahy. Názov „Poľsko“ bol však ešte stále neznámy.
Celá debata | RSS tejto debaty