Nestor bol ruský mních v Kyjeve v Pečerskom kláštore, kde žil na konci 11. a začiatkom 12. storočia. Podáva nám dôležité svedectvo o rozšírení našich predkov po Európe. Jeho letopis pochádza z obdobia okolo roku 1115. Nestor spracoval ešte staršie letopisy z 10. storočia z Novgorodu a z Kyjeva, k dispozícii mal aj dokumenty siahajúce až do obdobia starej Moravy z 9. storočia. Nestor sa v letopise zameral najmä na udalosti okolo vznikajúceho ruského národa, ale dostatočne podrobne opisuje aj pohyb a vývoj ostatných slovenských kmeňov.
Pôvodný originál sa nezachoval, zachovalo sa však viacero prepisov Nestorovho letopisu z neskoršieho obdobia zo 14.-15. storočia. Všade, kde sa v prepisoch hovorí o našich predkoch, nájdeme slová so základom „sloven-“, keďže prepisy pochádzajú z ruského prostredia, hláska „e“ býva často mäkčená. Nikde v prepisoch Nestorových letopisov nenájdeme tvar „slovan-, slovanský“ ako to s obľubou prekladajú českí historici a slovenskí to od nich hromadne preberajú. Budem sa preto držať pôvodných originálnych historických prác a nazývať našich predkov Slovenmi, ktorí žili na slovenskom území a rozprávali slovenčinou. Bližšie o tom píšem v časti: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“
Nestor uvádza miesta, kam sa veľmi dávno rozšíril slovenský národ, z ktorého sa časom začali vydeľovať nové kmene pod novými miestnymi názvami. Tento pôvodný prvotný národ bol slovenský, príslušníci tohoto kmeňa sa nazývali Sloveni a Slovenky. Tento pôvodný názov si neskôr ponechali dva veľké kmene, slovenský kmeň, ktorý sa usadil pri Dunaji a slovenský kmeň, ktorý sa usadil pri Iľmenskom jazere a vystaval tu mesto Novgorod. Do dnešných dní sme si tento pôvodný názov zachovali už iba my, Slováci a Slovenky na Slovensku pod Tatrami a Slovenci a Slovenky v Sloveniji pri Jadrane (teda Slovinci v Slovinsku). Ešte môžeme spomenúť aj Slovenov žijúcich v Slavónsku (v dnešnom Chorvátsku), ktorí do 17. storočia nazývali svoj jazyk „slovenski“, vidiecký ľud v južnej Macedónii, ktorý do začiatku 20. storočia nazýval seba Slovene.
Ďalší Sloveni sa rozšírili do miest, kde sa dnes nachádza rieka Dneper, do širokého okolia dnešného mesta Kyjev, do oblastí severne od Kyjeva, na územie dnešného Bieloruska a do okolia pôvodného i dnešného mesta Novgorod a do okolia neďalekého Iľmenského jazera. Tu všade sa začali nazývať rôznymi miestnymi názvami, iba Sloveni pri Iľmenskom jazere a v Novgorode si ponechali pôvodný názov (neskôr všetky tieto názvy zanikli a Sloveni v celej tejto oblasti prijali nazov Rusi, najmä po vzniku štátneho útvaru – Kyjevská Rus). Nestor uvádza, že pôvodný národ v týchto všetkých oblastiach bol slovenský a hovoril jednotným slovenským jazykom iba časom sa jednotlivé skupiny začali nazývať podľa iných názvov, zväčša topografických. Tak napríklad Sloveni usadení v otvorenej krajine s poľami okolo rieky Visly a Dnepru sa začali nazývať Poľania. Tí, čo sa usadili v lesoch s množstvom dreva sa začali nazývať Drevľania. Sloveni, ktorí sa usadili pri našej rieke Morave začali tak nazývať seba i svoju krajinu, teda Moravania na Morave, iná časť slovenského ľudu sa začali nazývať Česi (Nestor nevysvetľuje prečo). Naši predchodcovia obývajúci moravské územie nazývali svoju reč slovenskú a seba buď Moravania (ako topografický názov) alebo Sloveni. Na mnohých miestach svojho letopisu uvádza Nestor územie pozdĺž Dunaja, kde sa usadili Sloveni ako slovenskú zem, nezávisle od toho, či sa Sloveni nazývali aj inými menami. Nestor jasne rozlišuje Moravu a Moravanov od ostatných podunajských Slovenov. Všade však zdôrazňuje, že Moravania, Česi, Srbi, Chorváti, Korutánci atď. majú spoločný slovenský pôvod.
Nestor spomína aj ďalšie etniká, ktoré prišli do podunajských krajov medzi Slovenov. Hovorí o Bulharoch, ktorí boli pôvodne ázijským turkotatárskym etnikom a so Slovenmi nemali nič spoločné. Meno Bulhari je skomolenina názvu Volhari, čo je odvodené od názvu rieky Volha, odkiaľ Volhari prišli. Volhari sa usadili na dolnom Dunaji a časom splynuli s tu žijúcimi Slovenmi, ktorí prijali názov Volhari – Bulhari. Ďalej prišli Bieli Uhri, čo sú Kozári (Chazári) ktorí obsadili slovenskú zem a Avari (Obri), ktorí boli zvlášť ukrutní najmä voči jednému podunajskému slovenskému kmeňu s menom Dulebi. O Avaroch sa Nestor rozpisuje podrobnejšie a zaznamenáva aj známy historický fakt, že Avari po určitom čase zanikli, Nestor uvádza, že Avari vyhynuli.
Nestor žijúci na prelome 11. a 12. storočia v Kyjeve dobre vedel, že za Uhorskými horami (Karpatami) sa rozprestierala slovenská zem, kde žil slovenský národ so svojimi kniežatami. Na základe Nestorovho letopisu, ale aj iných dobových dokumentov môžeme s istotou povedať, že územie dnešnej Moravy, Slovenska, Maďarska, východného Rakúska, severného Chorvátska a severného jadranského Slovenska sa nazývalo slovenská zem a ľud tu žijúci seba nazýval Sloveni. Tu sú úryvky z Nestorovho letopisu z Lavrientevského prepisu (vo všetkých zachovaných prepisoch Nestorovho letopisu v cyrilike zo 14.-15. storočia sa vyskytujú obidve formy: „sloven-“ aj forma „sloven-“ s mäkčeným „e“:
Po mnohých časoch usadili sa Sloveni na Dunaji, kde je teraz uhorská aj bulharská zem. Od týchto Slovenov sa rozišli po zemi a nazvali sa svojimi menami podľa toho, kde sa usadili, na ktorom mieste. Napríklad ako tí, čo prišli a usadili sa na rieke menom Morava, nazvali sa Moravania a druhí sa nazvali Česi. A rovnako títo sú tiež Sloveni: Chorváti biely, Srbi aj Korutánci. Valasi (Valasi budú pravdepodobne germánski Góti, ktorí prišli zo Škandinávie koncom 4. storočia a obsadili Dáciu) napadli Slovenov na Dunaji, usadili sa s nimi a robili im násilie, preto títo Sloveni odišli a usadili sa na Visle a nazvali sa Ľachovia a od týchto Ľachov nazvali sa Poľania…Keď slovenský národ, ako bolo povedané, žil na Dunaji, prišli od Skýtov, totiž od Kozárov, tak nazývaní Bulhari, usadili sa na Dunaji a Slovenom robili násilie… V tých časoch boli aj Obri (Avari) napádajúci Heraklia, cisára, ktorého takmer zajali (cisár Heraklius panoval v rokoch 610 – 641). Títo Obri bojovali aj proti Slovenom a trýznili Dulebov, čo boli tiež Sloveni a násilie robili ženám dulebským. Keď mal Obor niekam ísť, nedal zapriahnuť koňa ani vola, no velil zapriahnuť 3 alebo 4 alebo 5 žien do voza a viesť obra. Tak trýznení boli Dulebi, pretože Obri boli veľkí telom a hrdí mysľou ale Boh ich zahubil pomreli všetci a neostal ani jeden Obor. Je príslovie v Rusii až do dnešného dňa: pohynuli ako Obri, viac ich niet, ani plemena ani potomka.
rok 898
Nestor spomína aj Moravskú ríšu, naše kniežatá, Cyrila a Metoda a najvýznamnejšie udalosti, ktoré sa tu odohrali. Dobre pozná aj Koceľovo kniežatstvo pri Blatenskom jazere (Balatóne), kde sa tiež nachádzalo silné slovenské etnikum. Koceľov otec Pribina toto kniežatstvo vybudoval so súhlasom Bavorov po porážke Avarov v Podunajskej kotline. Nestor píše aj o čiernych Uhroch, ktorí si násilne podrobili podunajských Slovenov a začali útočiť aj na Moravu a Čechy.
Tiahli Uhri okolo Kyjeva cez horu, ktorá sa volá teraz uhorská, prijdúc k Dnepru postavili stany, pretože boli kočovní…
Prijdúc od východu, prevalili sa cez hory veliké a začali útočiť na tu žijúcich Valachov a Slovenov, ale usadení tu boli najprv Sloveni a Valaši zaujali zem slovenskú. Ale potom Uhri zahnali Valachov a obsadili zem, usadili sa so Slovenmi pokoriac si ich… I začali útočiť na Moravu aj na Čechy. Bol jeden národ slovenský: Sloveni, ktorí sídlili na Dunaji a ktorých zaujali Uhri, aj Moravania, Češi aj Ľachovia, aj Poľania.
Tým (Slovenom) prvýkrát boli preložené knihy na Morave, ktorých písmo nazýva sa slovenské a toto písmo je aj v Rusii i u dunajských Bulharoch. Keď boli Sloveni a ich kniežatá pokrstení, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi správu: zem naša je pokrstená, ale niet u nás učiteľa, ktorý by nás vyučoval a vzdelával a vyložil nám sväté knihy. Nerozumieme ani gréckemu jazyku, ani latinskému. Veď jedni nás učia tak a druhí zas ináč a preto nerozumieme knižným výkladom ani ich významu. Teda pošlite nám učiteľov, ktorý nám môžu vyložiť knižné slová i zmysel ich.
Vypočul to cisár Michal, zvolal všetkých filozofov a tlmočil im všetky prosby slovenských kniežat. A filozofi povedali: je muž v Solúne menom Lev, u neho sú synovia rozumiaci jazyku slovenskému, dvaja chytrí synovia sú u neho, filozofi. Toto počul cisár, poslal po nich do Solúna k Levovi hovoriac: pošli k nám ihneď svojich synov Metoda a Konštantína. Toto počujúc Lev, ihneď ich poslal k cisárovi, ktorý im povedal: obrátila sa na mňa slovenská zem prosiac učiteľa pre seba, ktorý by im vyložil sväté knihy, lebo to si želajú.
Uprosení boli cisárom a poslal ich do slovenskej zemi k Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi. Keď tam prišli, začali zostavovať azbukové písmenká slovensky a preložili Apoštol aj Evanjelia. Radi boli Sloveni, keď počuli velikosti božie svojim jazykom. Potom preložili žaltár a ochtoik i ostatné knihy. Niektorí ale hovorili, že sa nijakému národu nesluší mať svoje písmo okrem Hebrejcov, Grékov a Latinov podľa Pilátovho nápisu, ktorý na kríž Hospodin napísal. Keď to však počul rímsky pápež, napomenul tých, ktorí reptajú na knihy slovenské… A ten kto hanobí slovenské písmo, nech bude odlúčený od cirkvi dokiaľ sa nenapraví… Vy ale, dietky Božie, počúvajte učenia a neodmietajte vzdelanie cirkevné v ktorom vás vzdelal Metod, učiteľ váš. Konštantín potom vrátil sa späť a išiel učiť bulharský národ a Metod ostal na Morave. A potom Koceľ, knieža, ustanovil Metoda biskupom v Panónii…Metod potom ustanovil 2 kňazov, veľkých rýchlopiscov a preložil všetky knihy z gréckeho jazyka do slovenského…
A slovenský národ aj ruský je jedno a to isté lebo od Variagov sa nazývajú Rusmi, ale predtým boli Slovenmi. A hoci sa Poľania volali, predsa ich reč bola slovenská. Poľanmi preto nazvaní boli preto, lebo v poli sídlili, ale národ slovenský je jediný.
Nestor vo svojom letopise zvlášť zaznamenáva históriu východných Slovenov a vznik ruského národa. Udalosti v letopise vôbec neprikrášľoval, neváhal zapísať aj porážky a neúspechy Slovenov tak, ako sa skutočne odohrali. Mnohí historici sa nemôžu zmieriť s faktom, že podľa Nestorovho letopisu boli východní Sloveni zjednotení vďaka akýmsi Variagom a od nich pochádzajúceho rodu Rurikovcov, ktorým sa hovorilo Rusi. Cudzí Variagovia boli pre nejednotných Slovenov zjednocujúcim faktorom, čo sa odrazilo v ďalšom období vznikom silných ruských kniežatstiev. Niečo podobné sa mimochodom stalo napríklad aj u podunajských Slovenoch, keď sem prišli turkotárski Volhari (Bulhari), zjednotili tu žijúcich Slovenov, vytvorili silnú bulharskú ríšu najprv pod vládou starých Volharov – Bulharov, neskôr pôvodná turkotatárska reč i kultúra zanikla a bola úplne nahradená slovenskou. Sloveni prijali názov prišelcov Volhari – Bulhari a svoju slovenskú zem premenovali na Bulharsko. Svoju reč staroslovenčinu premenovali neskôr na bulharčinu.
Slovenské kmene žijúce na východ od starej Moravy za Karpatským pohorím boli rozdrobené a pôvodný názov Slovenov si ponechali iba kmene žijúce pri Iľmerskom jazere a pri Novgorode, ale aj tento názov tu zanikol po nástupe rodu Rurikovcov. V 9. storočí boli východné slovenské kmene značne nesúrodé a vládli medzi nimi rôzne roztržky. Na sever od Novgorodu žili normanské kmene Variagov, ktorým hovorili aj Rusi. Nepatrili k Slovenom ale boli vtedajšími kmeňmi Slovenov požiadaní, aby prišli k nim vládnuť a zaviedli medzi nimi poriadok. A tak v roku 862 prišli do Novgorodu Rusi z kmeňa Variagov na čele s Rurikom a jeho bratmi Sineem a Truvorom. Keď začali Rurikovci Slovenom vládnuť, Sloveni prijali od nich názov Rusi. O dva roky zomreli obaja bratia Rurika a Rurik sa stal samovládcom. Rurikov rod sa v priebehu 100 rokov úplne poslovenčil. Jeho nástupcovia, Oleg (879-912) a Igor (912-945), podobne Igorova žena Oľga, ktorá sa chopila vlády po Igorovej smrti namiesto ich nedospelého syna až do roku 957, majú ešte mená neslovenského pôvodu, ale už ich syn Sviatoslav mal meno staroslovenské.
Vráťme sa však k udalostiam, ktoré sa tu odohrávali v 9. storočí. Nástupcom Rurika (862-879) bol Oleg (879-912), ktorý sa ujal vlády počas nezletilosti Rurikovho syna Igora. Oleg dal zavraždiť Kyjevské kniežatá, ovládol Kyjev a presťahoval sa sem z Novgorodu. Kyjev sa stal hlavným mestom Ruska. Oleg bol silným vládcom, Kyjev ubránil pred nájazdmi Maďarov, ktorí sa ho snažili dobiť a v roku 907 podnikol vojenskú výpravu na Carihrad, výsledkom čoho boli obchodné dohovory, ktoré zvýhodňovali Rusov v obchodovaní s Carihradom. Podobne výbojný a silný bol aj Rurikov syn Igor (912-945), ktorý sa ujal vlády po smrti Olega a svoje výboje rovnako zameral na južné kraje a Carihrad.
Aké boli kontakty starej Moravy s novgorodskými a kyjevskými kniežatstvami počas cyrilometodskej misie u nás? Vyzerá to tak, že žiadne. Snahy a záujmy Rurika boli v tom čase ešte iba zjednocujúce, jeho nástupca Oleg ovládol Kyjev a zameral sa na južné kraje a Carihrad. Počas panovania Rurika a Olega vládol na starej Morave Svätopluk I. O stykoch (mierových či vojenských) moravského kniežatstva s kyjevským alebo novgorodským kniežatstvom nemáme žiadne správy.
Celá debata | RSS tejto debaty