Naši prerdkovia boli v 7. storočí organizovaní v Samovej ríši. Vieme to z tzv. Fredegarovej kroniky, o ktorej sa predpokladá, že ju napísal nejaký cestovateľ menom Fredegar, ktorý pravdepodobne žil v tej dobe. O tom, čo sa všetko odohralo v súvislosti so Slovenmi a Samom v 7. storočí, vieme takmer iba z tejto kroniky, je toho pomerne veľa, ale nevieme presne, kde sa to všetko udialo. Spomína sa tu jediné miesto, ktoré patrilo Slovenom, hrad Wogastisburg, pri ktorom Samo porazil Frankov a ich kráľa Dagoberta. Nikto však doposiaľ nevie, kde sa tento hrad nachádza.
(Prečo používam výraz Sloven, Sloveni a nie Slovan, Slovania píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)
V kronike sa uvádza, že Samo, franský kupec pochádzajúci z kraja neďaleko dnešného Paríža sa vydal v rokoch 623-624 spolu s ďalšími franskými kupcami k Slovenom, aby tu obchodoval. Slovenov ohrozovali Avari a Samo im pomohol pri vojenskej výprave. Samo bol tak múdry a obratný, že sa Slovenom zapáčil a oni si ho zvolili za kráľa: „Keď Sloveni ozbrojene tiahli proti Avarom, kupec Samo išiel s nimi na výpravu a tam sa ukázal v boji s Avarmi tak prospešný, že to bolo hodné až údivu. Veľký počet Avarov zahynul pod mečmi Slovenov. Keď Sloveni videli, aký bol Samo užitočný, vyvolili si ho za kráľa a on im šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Sloveni podnikli mnohé bitky proti Avarom a vďaka jeho rozvahe a obratnosti Sloveni vždy premohli Avarov.“
Kde to však bolo? Archeologické nálezy odhalili niekoľko tisíc hrobov na území juhozápadného Slovenska, v ktorých bolo nájdené doposiaľ najviac zbraní tohoto obdobia. Vieme ďalej pomerne presne, kde v 7. storočí sídlili Sloveni a ktoré územia obsadzovali Avari. Avari prenikali do Panónie, ohrozovali Slovenov žijúcich na území dnešného Slovenska, Moravy, východného Rakúska a Korutánska, iba tu niekde mohli Sloveni pod vedením Sama bojovať s Avarmi a vyhrávať nad nimi, ako sa to spomína vo Fredegarovej kronike. Pod kontrolou Sama muselo teda byť aj územie starej Moravy. Neexistujú však zatiaľ žiadne historické záznamy, ktoré by dokazovali, že stará Morava bola centrom Samovej ríše. Zachoval sa jediný vierohodný historický údaj v dokumente Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum ad fidem christianam (Spis o obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru kresťanskú), kde je uvedené, že knieža Samo vládol korutánskym Slovenom. Nemáme dôvody o tom pochybovať, ale tento údaj musíme doplniť v tom zmysle, že vládol aj v iných slovenských oblastiach, pretože k Samovi sa začali pripájať aj ostatní Sloveni po jeho úspešných bojoch s Avarmi a po jeho víťazstve nad Frankami.
Vo Fredegarovej kronike sa totiž dočítame toto: „Ba aj Dervan, knieža Srbov, ľudu slovenského plemena, ktorý už oddávna patril do Franskej ríše, pripojil sa k Samovi“. Išlo tu o lužických Srbov, ktorí sídlili v oblasti severne od dnešných Čiech. Lužickí Srbi sa teda mohli pripojiť k Samovi len v oblasti dnešných Čiech, nemohli sa pripojiť k územiu Korutánska pretože bolo od nich príliš ďaleko. Z toho vyplýva, že dnešné Čechy a tu žijúci Sloveni boli tiež pod kontrolou Sama. Pripojenie lužických Srbov k Samovi sa uskutočnilo až po víťazstve Sama nad Dagobertom, franským kráľom, v rokoch 631-632. O tom hovorí Fredegarova kronika takto:
„Keď sa to Dagobert dozvedel (že Samo vyhodil Dagobertového posla z krajiny), rozkázal z celej Austrazie vyslať vojsko proti Samovi a Slovenom a tri prúdy tiahli proti nim. Súčasne aj Longobardi, najatí Dagobertom, vtrhli nepriateľsky proti Slovenom. Sloveni sa tu a na iných miestach postavili na odpor, ale vojsko Alemanov pod vedením Crodoberta zvíťazilo tam, kde vkročilo. Aj Longobardi zvíťazili. A ako Alemani tak aj Longobardi si odviedli so sebou veľký počet zajatých Slovenov. Avšak Austrazijci obkolesili hrad Wogastisburc, kde sa opevnil najväčší oddiel chrabrých Slovenov, a tri dni s nimi bojovali, ale veľká časť Dagobertovho vojska tu mečom padla pričom sa dali na útek do svojich sídel, zanechajúc tam všetky stany a všetko, čo so sebou mali. Potom Sloveni veľakrát vpadli do Durínska a iných franských oblastí, aby tu koristili. Ba aj Dervan, knieža Srbov, ľudu slovenského plemena, ktorý už dávno patril do kráľovstva Frankov, pripojil sa so svojim ľudom k Samovmu kráľovstvu.“
mVeľmi poučný odstavec, ktorý nám nepriamo prezrádza polohu, silu a rozsah Samovho kráľovsrva. Pozrime sa zase na mapku a pochopíme, odkiaľ mohli napadnúť Slovenov Longobardi, Alemani a Austrazijci.
Longobardi mohli zaútočiť iba od juhu na korutánskych Slovenov, Alemani mohli zaútočiť od západu aj na korutánskych, aj na moravských Slovenov a Austrazijci mohli zaútočiť od západu na Slovenov žijúcich ako v Čechách, tak aj na Morave. Lužickí Srbi sa nezúčastnili bojov, boli ešte vo vazalskom postavení voči Frankom. Teda Samova ríša sa rozprestierala v Korutánsku, na území starej Moravy aj v Čechách. Hrad Wogastisburc bol slovenský, nachádzal sa v Samovej ríši, keďže „…veľká časť Dagobertovho vojska tu mečom padla pričom sa dali na útek do svojich sídel…“ Kde sa teda Wogastisburc(g) nachádzal? Určite nie v Korutánsku, tu predsa nad Slovenmi zvíťazili Longobardi s Alemanmi. Ale rozhodujúca bitka sa udiala pri Wogastisburgu, kde bojovali proti sebe najsilnejšie a najväčšie vojská Slovenov a Austrazijcov. Ako vidíme z mapky Austrazijci sídlili dokonca ešte nad Alemanmi, západne od Čiech. Teda Wogastisburg mohol byť najskôr niekde na území dnešných Čiech, dokonca možno niekde na východe dnešného Nemecka. Vo Fredegardovej kronike sa veľakrát zdôrazňuje, že po víťazstve Sama, Sloveni veľakrát vtrhli do Durínska. Táto franská oblasť sa nachádza západne od Čiech. Durínsko by určite neprepadali korutánski Sloveni, pre nich bol tento kraj príliš vzdialený. Z toho by sa dalo usúdiť, že hlavné vojenské sily a teda aj centrum Sama boli Čechy, alebo Morava. Pri Bambergu nad Mohanom bolo nájdené miesto s názvom Wugastesrode, ktoré je zaznamenané v historických dokumentoch k roku 1017. Tento názov je veľmi podobný názvu z Fredegarovej kroniky – Wogastisburg a v podstate by to mohlo byť aj miesto, kde sa odohrala rozhodujúca bitka medzi Slovenmi a Frankami pretože Sloveni v 7. storočí často prepadávali tieto oblasti. Toto miesto by však muselo byť osídlené Slovenmi, ale ťažko mohlo byť Samovým sídlom, pretože sa nachádzalo buď už vo franskej oblasti alebo na hraniciach s Franskou ríšou.
O Durínsku sa často dozvedáme aj o vyše 200 rokov neskôr v 9. storočí, v súvislosti s mnohými vojenskými výpadmi českých Slovenov do tejto oblasti. Nevidno tu akúsi zhodu ? Sloveni po víťazstve Sama nad Dagobertom veľakrát vtrhli do Durínska a franské letopisy o 200 rokov neskôr zaznamenávajú presne to isté, ibaže Sloveni sú tu už bližšie špecifikovaní ako českí Sloveni alebo Bohémi.
Ale máme tu ďalší historický údaj z franského diela od neznámeho autora zo začiatku 9. storočia „Činy Dagoberta I., kráľa Frankov“, kde sa dočítame toto: „…keď Sloveni z rozkazu Sama zase divoko vystrájali a po prekročení svojich hraníc prepadávali Durínsko…“.
Myslím, že táto veta potvrdzuje dostatočne, že Samo musel sídliť v Čechách alebo na Morave. Tu sa zdôrazňuje, že Durínsko prepadávali Sloveni na rozkaz Sama. Musel teda byť tam, odkiaľ Sloveni na Durínsko útočili a Sloveni mohli prepadávať Durínsko iba z územia Čiech.
Podľa týchto dostupných historických údajov, bolo centrum Samovej ríše najskôr v Čechách, možno na Morave, ale Samo kontroloval aj územie Korutánska a neskôr aj územie lužických Srbov (pozri obr.). Samo teda vládol veľkému slovenskému územiu, úspešne odolával franskej i avarskej výbojnosti a za jeho života (zomrel v roku 658) boli Sloveni nezávislí.
Samova ríša však nemohla mať nejaké významné postavenie medzi ostatnými ríšami a kráľovstvami Európy. Keby mala, určite by o tom priniesli správy aj mnohí iní kronikári tej alebo neskoršej doby. Sloveni odolávali avarským i franským útokom, ale len dočasne, veď o sto rokov neskôr Avari už ohrozujú korutánskych Slovenov, ktorí žiadajú samotných Frankov o pomoc.
Niektorí historici tvrdia, že Samova ríša mala pokračovanie až do obdobia, keď sa začali objavovať správy o existencii Moravského kniežatstva v 9. storočí, dokonca, že Mojmírovci boli potomkovia Samovho rodu. Nemáme o tom vôbec žiadne dôkazy a sú to príliš odvážne tvrdenia. Samova ríša bola dočasný útvar držaný pohromade vojenskou silou pod vedením schopného vodcu. Samo vládol ešte pohanským Slovenom, ktorí boli rozdrobení v kmeňovej organizácii. Po jeho smrti Sloveni pravdepodobne nedokázali vytvoriť silnejší kniežací útvar a vrátili sa späť do pôvodnej kmeňovej formy života. Ak by Samo mal svojich schopných nasledovníkov, určite by ich historické dokumenty niekde spomenuli. Nie je totiž možné, aby za 150 rokov od Sama až po Mojmíra I. v prípade existencie nejakého štátneho útvaru našich predkov nebolo o tom nikde napísané. Stredovekí kronikári totiž zapisovali aj malé konflikty so svojimi susedmi, my sa však dozvedáme o korutánskych kniežatstvách až v 8. storočí a o moravských, českých, chorvátskych a panónskych kniežatstvách až v 9. storočí.
Franský vládca Dagobert zaútočil v roku 631 na Samovu ríšu až s tromi vojskami, od Korutánska až po Čechy, ako to vidíme na obrázku. Znamená to, že územie, ktoré Samo kontroloval v tom čase bolo veľké a súvislé, ale už v roku 791, teda presne o 150 rokov neskôr sa dozvedáme z franských letopisov, že Avari obsadili územia proti prúdu Dunaja až po rieku Enžu, ktorá sa stala hranicou medzi Bavormi a Avarmi. To teda znamená, že naddunajskí Sloveni ostali izolovaní od korutánskych a ostatných južných Slovenov, pretože sa medzi nich vklínili Avari.
Celá debata | RSS tejto debaty