Macedónia je starobylý grécky kraj, do ktorého prichádzali v 6.storočí zo severu Sloveni vo veľkých množstvách. Koncom 6.storočia bola už celá Macedónia takmer čisto slovenská. Macedónia sa vo všetkých dobových dokumentoch tohoto obdobia nazývala Slovenia (Sclavinia) a obyvatelia sa uvádzajú doslova ako Sloveni. Až oveľa neskôr začali tu žijúci Sloveni nazývať svoju krajinu pôvodným názvom – Macedónia a seba Macedónci.
(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni a nie Slovan, Slovania vysvetľujem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)
Sloveni sa dostali ešte ďalej, do celého Grécka a niektoré kraje tu husto osídlili. Zachovalo sa veľa gréckych historických dokumentov, kde sa tento fakt so žiaľom i hnevom zaznamenáva. Asi 200 rokov tu Sloveni žili slobodne, ale asi od 8.storočia začali Gréci dosadzovať do týchto oblastí gréckych správcov. Gréci sa museli učiť po slovensky a v 9.storočí už bolo celkom normálne, že v určitých gréckych obvodoch sa hovorilo čisto slovensky.
Macedónsko v 9. storočí patrilo Bulharskej ríši a kresťanstvo sa tu šírilo približne od roku 864. Do Macedónska, do Ochridu prišli Metodovi žiaci po smrti Metoda v roku 885, keď boli z Moravy vyhnaní. Macedónia vtedy patrila Bulharsku a Metodovi žiaci tu pokračovali v práci svojich učiteľov, Cyrila a Metoda. Šírili v Bulharsku kultúru a kresťanstvo, zakladali nové kláštory a staroslovenské cirkevné školy, rozvíjali staroslovenské písomnictvo.Po 1.svetovej vojne na začiatku 20. storočia bolo Macedónsko rozdelené na dve časti. Južná časť pripadla Grékom, severná Slovenom – Macedóncom.
História Bulharov je úzko spätá s históriou Macedóncov. Totiž kultúrnym centrom Bulharskej ríše od 9.storočia bol Ochrid, ktorý dnes patrí Macedónsku.
Názov Bulhari vznikol skomolením názvu Volhari, pretože tak sa nazýval turkotatársky kmeň, ktorý prišiel na Balkán. O Volharoch sa dozvedáme z historických materiálov ešte z čias, keď žili vo svojej pravlasti pri rieke Volhe, podľa ktorej sa pomenovali. V ich susedstve boli usadení Avari a Kozári. Volharom vtedy vládol Kuvat a jeho syn Asparuch, ale keď Volharov začali nebezpečne ohrozovať Kozári, Asparuch sa pohol s malou časťou svojho ľudu smerom na západ k dolnému Dunaju. Stalo sa to v roku 679. Volhari po príchode k Dunaju boli čistým turkotatárskym kmeňom a bolo ich málo. Asparuch zaujal dunajskú deltu, čím vstúpil na hraničné územia vtedajšej Byzantskej ríše. Časť Volharov odišla do Panónie, kde sa poddala Avarom. Byzantský cisár Konstantín VI. Pogonat preto nariadil svojmu vojsku, aby na Volharov v delte zaútočilo, ale k bitke nedošlo, pretože Volhari sa skrývali v bažinách a nevyšli do otvoreného boja. Byzantínci sa preto vrátili späť bez boja. Dunajská delta bola nevhodná na bývanie, preto sa Asparuch pohol smerom na juh a prišiel až k dnešnej Varne bez toho, aby narazil na slovenský alebo byzantský odpor. V týchto miestach žilo veľké množstvo Slovenov, ktorí púšťali Volharov medzi seba bez odporu. Podľa historických správ došlo k dohovoru medzi Volharmi a Slovenmi, výsledkom čoho bol odchod ôsmych slovenských kmeňov na juh a na západ. Asparuch sa usadil na rieke Kamčiji neďaleko dnešného mesta Šumen pri Varne. Vystaval tu hradisko vo veľmi dobrom strategickom postavení s rozlohou 20 km2, ktoré dal ohradiť rozsiahlym valom. Byzantský cisár už nemal záujem s Volharmi – Bulharmi bojovať, uzavrel s nimi dohodu, na základe ktorej im dovolil usadiť sa na týchto miestach natrvalo. Volhari ľahko ovládli tu žijúce slovenské kmene, ktoré neboli nijako organizované. V priebehu dvoch storočí sa však stalo to, čo by sme mohli prirovnať k vzniku ruského národa približne v rovnakom období. Husto osídleným Slovenom od Iľmerského jazera až po Kyjev začal vládnuť neslovenský rod Rurikovcov zo severu, príslušníci ktorého sa volali Rusi. Rurikovci-Rusi časom úplne stratili svoju identitu, poslovenčili sa. Slovenský ľud v tejto oblasti prestal zase seba nazývať Slovenmi a prijal názov cudzieho rodu Rurikovcov – Rusi. Z pôvodnej reči Rurikovcov neostalo vôbec nič, len názov Rusi a niekoľko osobných mien, ktoré pretrvali dodnes (napríklad Oleg, Igor, Oľga). To isté sa stalo s pôvodnými Volharmi – Bulharmi a so Slovenmi na dolnom toku Dunaja. Z kultúry a reči Volharov neostalo nič, Volhari prišli do dnešnej Dobrudže ako čisto turkotatársky kmeň v malom počte ale podmanili si tu žijúce slovenské kmene, časom sa však úplne poslovenčili, ale Sloveni zase prijali ich názov Bulhari (po skomolení názvu Volhari). V oboch prípadoch vznikli silné hospodársko-vojenské zoskupenia: Kyjevská Rus a Bulharská ríša, obávané staroslovenské štátne útvary, ktoré pretrvali v rôznych podobách až dodnes.
Volhari boli na nižšej kultúrnej úrovni ako Sloveni a postupne úplne prevzali reč i kultúru tu žijúcich Slovenov a celkom s nimi splynuli. Stalo sa to najmä v časoch veľkého kultúrneho pozdvihnutia Slovenov počas a po účinkovaní Cyrila a Metoda na starej Morave. Dnes sa Bulhari bez najmenších pochýb hlásia k Slovanom, najmä preto, že pôvodná bulharská (volharská) reč a kultúra zanikla a bola nahradená slovenskou.
Niečo podobné sa odohralo neskôr aj v Panónii v 10. storočí, keď kočovní Maďari, ktorých nebolo veľa, vtrhli do Karpatskej kotliny a podmanili si veľké množstvo tu žijúcich Slovenov. Kultúra starých Maďarov bola na nízkej úrovni, tak isto vtedajšia maďarčina. Tu žijúci Sloveni prijali pôvodnú reč Maďarov, obohatili ju svojimi výrazmi a začali sa nazývať Maďarmi, na rozdiel od Rusov a Bulharov, ktorí síce tiež prijali názvy neslovenských kmeňov, ale ich reč ostala slovenská. Sloveni v Panónii prijali názov maďaského kmeňa aj ich protomaďarčinu, ktorú však museli značne obohatiť o mnohé slovenské slová (až 25 % slov) aby sa mohli plnohodnotne dorozumievať. Genetické analýzy ukazujú, že potomkov pôvodných Maďarov v súčasnom Maďarsku takmer niet a že obyvateľsto Maďarska má pôvod prevažne slovanský (pozri časť: Maďari sú Slovania).
Po smrti Asparucha v roku 701, prvého bulharského vládcu v novej domovine, vládli po ňom v priebehu ďalších 200 rokov príslušníci pôvodného turkotatárskeho volharského kmeňa, ale v priebehu týchto rokov dochádza k zániku pôvodného volharského jazyka a kultúry a sú úplne vytlačené slovenským jazykom a kultúrou. Aj podľa samotných mien prvých volharských- bulharských vládcov vidíme, že nie sú staroslovenského pôvodu: po Asparuchovi vládol Tervel (do roku 722), potom vládol Telerig (do roku 777), Krun (803-814), Omortag-Mortagon (814-832), Malamir (do roku 837), Presjam (do roku 845), Boris (845-889), Vladimír (889-893), Simeon (893-927). Za 200 rokov existencie Bulharskej ríše sa jej hranice rozrástli všetkými smermi tak, že za vlády Simeona Bulharsko siahalo až po Jadranské more, zaujalo celú Macedóniu a Albánsko.
Počiatkom 9.storočia vládol Bulharom chán Krun, ktorý mal sídlo v centre Bulharskej ríše, v Preslave. Hoci Krun bol ešte Volhar a pohan, hlavné mesto ríše malo krásny staroslovenský názov – Preslav. Krun rozšíril ríšu až do Zátisia po Karpaty a neskôr odrazil útok Byzantskej ríše a sám na ňu zaútočil. Jeho nástupca Mortagon (814-832) uzavrel s Byzantíncami mier, obsadil ďalšie územia, ktoré však rýchlo stratil po expanzii Frankov a Moravanov.
V historických správach do 8-9.storočia sa Bulhari ešte rozlišujú od Slovenov, ale neskôr už nie. Sloveni žijúci na bulharskom území sa začínajú nazývať Bulharmi ale spoločnou rečou ostáva slovenčina, ktorá sa neskôr vyvinie na slovenskú bulharčinu. Prívlastok slovenský sa však ďalej v Bulharsku používal až do začiatku 19.storočia a vidiecki ľud v južnej Macedónii seba nazýval „Slovene“ až do 20. storočia a ešte dnes si to v Macedónii mnohí pamätajú.
Od roku 845 vládol v Bulharsku Boris, teda v čase, keď na starej Morave vládol Rastislav a Svätopluk. Počas vlády Borisa prijali Bulhari kresťanstvo. Boris chcel dať pokrstiť seba a svoj národ od rímskeho pápeža. Pápež Mikuláš I. poslal v roku 866 misionárov do Bulharska ale byzantské vojsko vtrhlo do Bulharska a prinútilo Borisa kapitulovať a prijať kresťanstvo východorímskeho obradu od byzantského cisárstva. Boris a Bulhari sa dali pokrstiť od byzantského biskupa, ktorého vyslal do Bulharska byzantský cisár Michal III. Tento akt bol prijatý v Bulharsku s nevôľou, pretože Boris musel potlačiť povstanie, ktoré pripravili jeho vysokí vojenskí hodnostári. Po zavraždení byzantského cisára Michala III. v roku 867 sa na priateľských vzťahoch Bulharskej a Byzantskej ríše nič nezmenilo. Nový byzantský cisár Vasil I. súhlasil s vysvätením prvého bulharského arcibiskupa a keď v roku 885 na Morave zomrel moravsko -panónsky arcibiskup Metod (vysvätený Rímom v roku 869), jeho žiaci boli s úctou prijatí v Bulharsku vládcom Borisom. Do Bulharska sa tak dostala cyrilometodská slovenská škola s množstvom staroslovenskej literatúry, ktorá tu spolu so slovenským písmom našla svoj druhý domov. Vieme, že v tom čase boli kresťania rozdelení do dvoch táborov. Rím so svojim pápežom presadzoval západorímsky obrad s používaním latinského jazyka, centrom druhého konkurenčného tábora bol Carihrad na čele s cisárom Byzantskej ríše, kde sa uplatňoval východný obrad v gréckom jazyku. Byzantským vládnym kruhom prišlo vyhnanie Metodových učeníkov z Moravy veľmi vhod, okamžite vyvinuli veľké úsilie o ich „zozbieranie“ a sústredenie na bulharskom území a všade tam, kde sa mohla staroslovenčina uplatniť. V Živote sv. Klimenta sa píše, že po smrti Metoda v roku 885, keď boli jeho žiaci vyhnaní z Moravy, traja z nich, Kliment, Naum a Angelár sa dostali do Bulharska, kde boli srdečne prijatí. Aj keď o tom nemáme konkrétny historický údaj, predpokladáme, že Metod navštívil Bulharsko počas svojej cesty do Carihradu v rokoch 881-882 a s bulharským vládcom Borisom dohodol možnosti získať slovenských učiteľov z Moravy pre Bulharsko. Kultúrna úroveň slovenských učeníkov z Moravy bola tak vysoká, že latinský západný obrad bol okamžite vytlačený slovenským východným obradom, navyše ďalší bulharský vládca Simeon (893-927) zavádzanie východného slovenského obradu všemožne podporoval. V plnom rozsahu sa tu začala používať slovenčina namiesto gréčtiny, pretože na bulharskom území okrem pôvodných Volharov žilo veľa Slovenov, teda gréčtine by nikto nerozumel, podobne ako na Morave nikto nerozumel latinčine. Asi v tomto čase začala celkom zanikať pôvodná Volharčina, z ktorej sa nezachovalo takmer nič, pretože sa v tomto jazyku nič nezapisovalo. Kresťanstvo sa v Bulharsku veľmi rozšírilo a po zjednodušení pôvodného slovenského písma, ktoré sa dovtedy používalo na starej Morave, vzniklo na bulharskom území nové upravené slovenské písmo – cyrilika, ktoré dostalo názov na počesť Cyrila, vynálezcu pôvodného slovenského písma. Zo staroslovenčiny sa časom vyvinula bulharčina ale už slovenská (nie turkotatárska).
Bulharský vládca Boris odišiel v roku 889 do kláštora a vládu prenechal svojmu synovi Vladimírovi (889-893). Kráľ Bavorov Arnulf (887-899) sa s Vladimírom snažil hneď zblížiť a požiadal ho, aby zablokoval vývoz soli z bulharského územia na Moravu. Bavorskí poslovia s touto žiadosťou a bohatými darmi vycestovali z kniežatstva chorvátskeho kniežaťa Braslava do Bulharska v septembri roku 892 po riekach Odre, Kulpe a Sáve. Braslavovo kniežatstvo sa vtedy rozprestieralo medzi riekami Dráva a Sáva. Poslovia nemohli ísť pozemnou cestou, pretože Svätopluk túto cestu zablokoval. O tomto existuje priamy historický doklad z Fuldských letopisov, ktorý nám prezrádza, kam až siahal vplyv Svätopluka v Panónii v roku 892, keď bol na vrchole svojej moci. Svätopluk kontroloval územia až po Braslavovo kniežatstvo, teda po rieku Drávu. Vo Fuldských letopisoch je uvedené pred rokom 890, že „potom prišiel knieža Braslav, ktorý v tom čase vládol medzi Sávou a Drávou…“ a o niečo nižšie k roku 892: „V septembri poslal (východofranský kráľ Arnulf) s darmi svojich ľudí k Bulharom a k ich kráľovi Vladimírovi, aby obnovili starý mier, a so žiadosťou, aby nepredával soľ Moravanom. Keď však pre Svätoplukove nástrahy pozemnou cestou nemohli ísť, do Bulharska sa dostali z Braslavovej ríše plavbou po rieke Odagre (Odre), až ku Gulpe (Kulpe), potom prítokmi Sávy. Tu ich kráľ (Vladimír) s poctou prijal a tou istou cestou, ktorou prišli, v máji sa s darmi vrátili.“Dohovor Arnulfa s Vladimírom netrval dlho, pretože Vladimír bol v roku 893 zvrhnutý a oslepený svojim otcom Borisom pre odstúpenie od viery a nemravný život, ktorý viedol. Za nového vládcu bol vymenovaný Borisov mladší syn Simeon (893-927). Simeon bol veľmi schopným a silným vládcom Bulharskej ríše, ktorý značne rozšíril jej hranice. Bulharská ríša sa stala jedným z kultúrnych i obchodných centier Európy a bola vtedy obávanou ríšou aj pre samotných Grékov. Ešte počas vládnutia Simeonovho otca Borisa bulharská ríša hraničila v Panónii s Moravskou ríšou, kde vtedy vládol náš rovnako silný Svätopluk.
Celá debata | RSS tejto debaty