(Prečo používam výraz Sloven, Sloveni a nie Slovan, Slovania píšem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)
Dnešní potomci korutánskych Slovenov sú Slovenci, ktorých my a Česi nazývame Slovinci, ich krajina sa volá Slovenija, v latinčine Sclavinia. Bolo by teda správnejšie Slovinsko nazývať autenticky, teda Slovénia a Slovincov by sme mali nazývať tak, ako oni nazývajú seba samých, teda Slovenci.
V dobových historických dokumentoch boli korutánski Sloveni nazývaní úplne rovnako ako Sloveni všade inde v Európe, ale pridával sa im aj prívlastok – korutánski Sloveni alebo Korutánci ( latinské skomoleniny nájdeme tieto: Sclavi Carantani, Sclavi in Carantano, Carantani, Quarantani, Carontani, Carentani atď).Podobne ako napríklad nás nazývali s prívlastkom moravskí Sloveni alebo Moravania.
Celé údolie rieky Drávy po pohorie Taury bolo husto osídlené korutánskymi Slovenmi. Korutánci sem prišli od stredného Dunaja v 6. storočí, pod tlakom prichádzajúcich Avarov. Centrom korutánskych Slovenov bol Celovec (dnešný Klagenfurt). Neďaleko Celovca sa nachádza Karnburg, kde je vedľa cesty na poli slovenský kniežací kamenný trón ohradený oceľovým plotom. Podľa tradície na ňom sedelo knieža, keď sa konalo nejaké zhromaždenie a keď knieža prijímal od poddaných poklonu. Bolo to zároveň miesto, kde sa uskutočňovali korunovácie kniežat.
V rokoch 627-662 bolo Korutánsko súčasťou Samovej ríše, ktorá veľmi dobre odolávala avarským útokom. V tom čase niekedy okolo roku 631 vládol Korutáncom knieža Valuch, závislý od Samovej ríši.
V roku 745 napadli Korutáncov Avari. Knieža korutánskych Slovenov – Borut požiadal v roku 745 Bavorov o pomoc. Bavori prišli a spoločne Avarov porazili, ale súčasne sa korutánski Sloveni stali vazalmi Franskej ríše a tejto závislosti od Frankov, neskôr od Bavorov sa už nikdy nezbavili. Borut musel dať svojho syna Gorazda a synovca Chotimíra do rúk Bavorov, aby boli vychovaní v Bavorsku za kresťanov. Po smrti Boruta (750) dosadili Bavori za vládcu korutánskych Slovenov Borutovho syna Gorazda, avšak ten po troch rokoch zomrel, preto po ňom nastúpil v roku 753 na kniežací trón Borutov synovec Chotimír. Odvtedy sa začalo v oveľa väčšej miere v šírení kresťanstva medzi Slovenmi, ktorí žili v dnešnom Korutánsku a v Slovinsku prostredníctvom salzburských biskupov. Salzburský biskup Virgilius, ktorý dohliadal nad kresťanskou výchovou Gorazda i Chotimíra poslal po roku 750 medzi korutánskych Slovenov íroškótskych misionárov. Sám Virgilius bol biskup írskeho pôvodu. V tomto čase bolo Korutánsko pričlenené k salzburskému biskupstvu.
Na pozvanie Chotimíra prichádza do Korutánska biskup Modestus (760-763) a spolu s ním aj viacero kňazov, ktorí zriaďujú svoje sídlo v Celovci (dnešnom Klagenfurte). Chotimír zomrel v roku 769 a bol posledným slovanským kniežaťom v Korutánsku, po ňom boli dosadzované kniežatá nemeckej národnosti z Bavorska. Územia obsadené Slovenmi v Korutánsku so svojim centrom v Celovci (dnešný Klagenfurt) boli kompletne ponemčené, ale Sloveni v tejto časti Európy úplne nezanikli, tvoria tu dvojmiliónový slovenský národ v dnešnej Sloveniji (Slovinsku).
Čo sa však dialo na území východne od Korutánska, v Panónii, ktoré obsadili koncom 6. storočia Avari ? V Panónii žili roztrúsene slovenské kmene, ktoré však netvorili žiadny kniežací zväzok alebo iný štátny útvar. Preto ich ľahko ovládli Avari, ktorí boli nebezpečným živlom v Európe. Uskutočňovali výpady do okolitých krajín a rabovali všetko, čo videli. V roku 788 Avari vpadli do Bavorska a Friulska a problém sa vyhrotil v roku 790, keď došlo k novým sporom o avarsko-franské hranice. Franský kráľ Karol Veľký uskutočnil veľké vojnové ťaženie proti Avarom, ktoré skončilo začiatkom 9. storočia úplnou porážkou Avarov. Panónia ostala spustošená a vyľudnená. Ostali tu zvyšky Avarov a Slovenov, pričom Avari v priebehu niekoľkých desaťročí úplne zanikli. O Avaroch sa dozvedáme ešte v roku 805, keď avarský kagan prosí Karola Veľkého, aby mu pridelil nové sídla, pretože ich na doterajších ohrozujú Sloveni, potom v roku 811, keď avarskí kagani Zauch a Tutund sa znovu sťažujú u Karola Veľkého v Cachách, že ich ohrozujú Sloveni. Naposledy sa o zvyškoch Avarov dozvedáme v roku 822 na sneme vo Frankfurte.
Územia po porazených Avaroch pripadlo Frankom a Karol Veľký, ako všade inde, kde nebola dostatočne zabezpečená hranica Franskej ríše, zriadil tu dve marky: východnú (alebo aj rakúsku) a panónsku marku. Boli to územia, ktoré síce kontrolovali Frankovia, ale obyvateľstvo tu bolo zväčša inej národnosti, východnú a panónsku marku obsadili po porazených Avaroch Sloveni. Východná marka sa rozprestierala na ľavom brehu Dunaja pod Moravou a na pravom brehu od Enže až k Viedenskému lesu. Panónska marka sa rozprestierala v Panónii na pravej strane Dunaja, približne tam, kde sa dnes nachádza západná časť Maďarska, ohraničená Dunajom. Tieto dve marky boli podobne, ako Korutánske slovenské kniežatstvo podriadené salzburskému biskupstvu, ktoré bolo od roku 797 vymenované za arcibiskupstvo. Do uvoľnených území Panónie, po porazených Avarov sa začali sťahovať prevažne obyvatelia slovenskej národnosti. Husto osídlili napríklad okolie Neziderského i Blatenského jazera. Dokazujú to stovky staroslovenských osád, z ktorých mnohé mená sa zachovali až dodnes. Samotný názov Balatón (zo slova blato-balato-balatón) je slovenského pôvodu. Slovenov v Panónii koncom 9. storočia muselo byť veľa, pretože tu vládli slovenské kniežatá Pribina a Koceľ, pochádzajúci z Nitravy (Nitry) a preto tu mohol Metod založiť a rozvíjať aj slovenské písomníctvo a uskutočňovať bohoslužby v slovenskom jazyku. Veľa obyvateľov do Panónie prišlo z Nitrianska spolu s Pribinom, ale prichádzali sem aj korutánski Sloveni. V tom čase však rozdiely medzi moravskými a korutánskymi Slovenmi prakticky neexistovali, ich reč i zvyky boli rovnaké. Po smrti Koceľa sa usiloval Panóniu ovládnuť Svätopluk I., čo sa mu neskôr aj podarilo. Názov „Morava“ sa za Svätopluka rozšíril i do tejto oblasti a preto sa Panónii začalo hovoriť aj panónnska Morava. Toto územie tvorilo i po cirkevnej stránke jeden obvod, pretože arcibiskup Metod spravoval starú Moravu a Panóniu ako jeden celok, bolo to oficiálne, Rímom schválené moravsko-panónske arcibiskupstvo. (Pozri: Dejinná súvislosť Blatnohradu a Starej Moravy).
Čo sa však stalo s panónskymi Slovenmi v neskoršom období? Kam sa podelo to veľké množstvo Slovenov žijúcich v blatnohradskom kniežactve po príchode kočovných Maďarov? Nikam neodišli !
Žili tu naďalej vo veľkých počtoch rozdrobení v kmeňových či rodových zoskupeniach a nevytvorili žiadny silnejší zväz, či kniežactvo. Malá skupina výbojných Uhrov (Maďarov), ktorí sem prišli z juhovýchodu, sa postavili do čela týchto panónskych slovenských kmeňov a tu žijúci Sloveni začali pod ich vplyvom postupne rozprávať po maďarsky. Ale nebola to už pôvodná maďarčina, ale obohatená maďarčina o tisíce slovenských výrazov z oblasti remeselníctva, štátoprávneho a cirkevného usporiadania, poľnohospodárstva a z mnohých iných oblastí. Pôvodnej maďarčine chýbali tisíce slov, ktoré museli Sloveni ponechať v slovenčine, neskôr boli mnohé tieto slová skomolené, pomaďarčené, ale ich jednoznačný slovenský pôvod sa dá dokázať dodnes.
Blatnohradskí a panónski Sloveni postupne prijali názov ugrofínskych prišelcov a začali sa nazývať Maďari. Podľa genetických analýz majú súčasní Maďari slovanský pôvod, sú to Slovania, hoci prijali reč i názov pôvodného maďarského kočovného etnika (pozri: Maďari sú Slovania). Neudialo sa to hneď, ale postupne v priebehu jedného tisícročia a najviac v 19. storočí po násilnom pomaďarčovaní iných, najmä slovanských etník žijúcich v Uhorsku. Keby Slovania žijúci v Panónii neprijali maďarskú reč za svoju, dnes by sme Maďarov vnímali ako Slovanov a Maďarsko by bola slovanská krajina. Veď geneticky sú Maďari čistejší Slovania ako Česi, pretože v Maďarsku žije podľa najnovších genetických analýz viac slovanského obyvateľstva ako v Čechách (pozri: Genetické skupiny Európanov).
Maďari sú teda Slovania a Maďarsko je slovanská krajina. Genetických pôvodných ugrofínskych Maďarov žije na území súčasného Maďarska iba približne 4 % ! Dnešní Maďari si neuvedomujú, že sú Slovania, nemajú ani ako, veď maďarské učebnice histórie sú plné prekrútených faktov.
Príkladom, ako iná krajina s podobnou históriou ostala slovanská je Bulharsko. Staré rozdrobené slovenské kmene žijúce na území dnešného Bulharska prijali za svojich vládcov malú výbojnú skupinu turkotatárskych Volharov – Bulharov s tým rozdielom, že neprijali ich pôvodnú reč ale prijali názov ich etnika. Vďaka reči, ktorá tu ostala pôvodom slovanská, je dnes Bulharsko slovanská krajina, hoci genetických Slovanov tu žije ďaleko menej (37 %) ako v súčasnom Maďarsku (50 %). Keby panónski Sloveni neprijali maďarčinu za svoju reč a rozprávali by naďalej po slovensky, dnes by sme síce občanov žijúcich v Maďarsku nazývali Maďarmi, ale oni by sa sami hrdo hlásili k slovanskej krajine, tak ako sa hlásia k Slovanom Bulhari.
Celá debata | RSS tejto debaty