Cesta do ranej histórie Slovákov

Chorváti a Srbi prišli na Balkán pravdepodobne zo severu v 7. storočí. Ich miesta, ktoré obývali sa nazývali Biele Srbsko a Biele Chorvátsko a nachádzali sa niekde na severe nad územím starej Moravy a Čiech. O ich sťahovaní a ďalších osudoch vieme iba z prác byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogennetosa, ktorý vládol v rokoch 945-959. Tento cisár sa venoval histórii a za svojho života zozbieral mnohé historické údaje, ktoré sa zachovali dodnes. O Chorvátoch píše pomerne podrobne, že na severe v zemi, kde pôvodne žili s názvom Biele Chorvátsko sa oddelil jeden rod, ktorý prišiel v 7. storočí do Dalmácie k Jadranu. Pôvodne v Dalmácii žili Rímania, ktorých sem presťahoval rímsky cisár Diokletian (284-305) z Ríma. V 6. storočí ešte pred príchodom Chorvátov začali obsadzovať prímorské rímske územia Sloveni, ktorí sem prichádzali z vnútrozemia. O pôvode balkánskych Slovanov sa dočítate v článku: Pôvod južných, balkánskych Slovanov.

Postupne bola celá Liburnia a Dalmácia obsadená Slovenmi. Byzantskej ríši ostali len niektoré ostrovy v okolí Zadaru a zopár prímorských miest bez Salony, ktorá bola dobytá Slovenmi a Avarmi začiatkom 7. storočia.

(Prečo niekedy používam výraz Sloven, Sloveni a nie Slovan, Slovania vysvetľujem tu: K názvom „Slovan, slovanský, slovančina…“)

O Chorvátoch a Srboch na Balkánskom území nie je v historických dokumentoch do 7. storočia nikde ani zmienky, spomínajú sa tu všade iba Sloveni alebo iné kmeňové názvy Slovenov, ktoré zanikli. Znamená to, že tu Chorváti a Srbi ešte neboli a prišli zo severu za čias Herakleiosa až v 7. storočí. O Slovenoch v Liburnii a Dalmácii historické dokumenty od 7. storočia už mlčia, dozvedáme sa o týchto oblastiach až po príchode Chorvátov, ktorí porazili tu žijúcich Avarov. Teda územia Dalmácie a Liburnie, ktoré najprv dobyli Sloveni, neskôr obsadili Avari. Chorváti museli vedieť o pomeroch v Dalmácii a pri vojnových ťaženiach proti Avarom im zrejme pomáhali tu žijúce kmene Slovenov, ktoré sa tak zbavili avarského útlaku. Chorváti boli po príchode na Balkán dlhú dobu rozdrobení medzi jednotlivé kmene závislé od Byzantskej ríše. Neskôr sa osamostatnili niektoré dalmátske prímorské mestá Zadar, Split a Trogir, kde sa zachoval ešte značný rímsky vplyv. V prímorských mestách a na ostrovoch Jadranu ostali latinsky hovoriaci Rímania asi až do 10. storočia. Od 10. storočia začali Chorváti zaberať už aj jadranské brehy a staré rímske pobrežné osady a ostrovy boli postupne premenované chorvátskymi názvami. Chorvátske rodinné mená sa začali objavovať aj v zoznamoch meštianských rodín v Dubrovníku, Splite a Zadare. 

Severné Biele Chorvátsko existovalo naďalej ešte v čase života Konštantína Porfyrogennetosa v 10. storočí, ostalo nepokrstené a bolo závislé od franského kráľa Otta Veľkého.

Za franského cisára Karola Veľkého (do roku 814) boli mnohé územia obývané Chorvátmi obsadené Frankami, ale po oslabení Franskej ríše dochádza k vytvoreniu niekoľkých panónskych chorvátskych kniežatstiev medzi Drávou a Sávou a dalmáckych kniežatstiev pri mori. Kniežacím sídlom panónskych chorvátskych kniežactiev bol Sisak, kniežacím sídlom dalmáckych kniežactiev bol Beograd alebo aj Nin (Nona).

V roku 819 knieža Ľudovít v panónskom chorvátskom kniežatstve bojoval s Frankami za vlády franského kráľa Ľudovíta Pobožného (814-840) a po trojročných bojoch bol chorvátsky Ľudovít porazený. Frankovia sa vtedy udržali v panónskom chorvátskom kniežatstve až do konca 9. storočia. V rokoch 845-864 vládol v Dalmácii chorvátske knieža Trpimír. Trpimíra zvrhol Domagoj, ktorý odmietol znášať franskú zvrchovanosť. Domagoj vládol do roku 876, po ňom vládol jeho syn Iljko (876-878). V dalmátskom kniežatstve si Chorváti udržali samostatnosť najmä za panovania kniežaťa Branimíra, ktorý sa v roku 879 zbavil nadvlády Frankov aj Byzantícov a zriadil tu samostatnú cirkevnú organizáciu – biskupstvo so sídlom v Nine, ktoré bolo pod vplyvom Ríma. Zachovali sa pápežské listy pápeža Jána VIII. z rokov 879-881, v ktorých chváli Branimíra a Chorvátov za to, že utužujú vzťahy s Rímom a teda so západorímskou cirkvou. Chorváti totiž boli aj pod vplyvom Byzancie pretože mnohé ďalšie prímorské oblasti Dalmácie udržovali východorímsky cirkevný obrad.

Počas vlády Branimíra a jeho nástupcu Mutimíra prišli do chorvátskych krajov moravskí žiaci Cyrila a Metoda so staroslovenským písmom a literatúrou, ktoré sa tu rozšírili a udržali veľmi dlhú dobu, dokonca na niektorých miestach až dodnes. V neskorších storočiach sa však Chorváti zväčša vrátili k latinskému obradu. Do konca 9. storočia, keď do Panónii prichádzali kočovní pohanskí Maďari, mali Chorváti už vytvorenú pevnú územnú správnu organizáciu, delenú na župy a od 10. storočia sa chorvátsky panovníci nazývali už králi.

Územie Srbov bolo nazývané Biele Srbsko a nachádzalo sa tiež na severe nad územím starej Moravy niekde vedľa Bieleho Chorvátska. Keď sa dvaja bratia ujali vlády po svojom otcovi nad Bielym Srbskom, polovica ľudu odišla s jedným bratom na Balkán k cisárovi Herakleiovi, ktorý im vyčlenil miesta na bývanie. Srbi zostali po príchode na Balkán dlhú dobu na úrovni kmeňovej organizácie. Príslušníci najmocnejšieho kmeňa sa volali Srbi, sídlili nad riekou Drina, neskôr ich pomenovanie prevzali aj ostatné kmene v okolí. Počas tejto svojej kmeňovej rozdrobenosti Srbi sa stali závislí od Byzantskej ríši, neskôr za vlády Simeona boli podmanení Bulharmi. Srbi prijali kresťanstvo byzantského obradu na rozhraní 9. a 10. storočia. Vlastná srbská história sa začína v 9. storočí, keď sa o nich dozvedáme v súvislosti s ich víťazným bojom s Bulharmi. Známym srbským kniežaťom sa stal Mutimír, ktorému v roku 873 poslal list pápež Ján VIII., v ktorom mu radí, aby čo najskôr prešiel so svojim ľudom do Metodovho panónskeho cirkevného obvodu. Znamená to, že aj do Srbska sa už za života Metoda dostalo slovenské písomníctvo a slovenská bohoslužba. Dnes Srbi používajú cyriliku, podobne ako Bulhari a Macedónci a sú pravoslávni.
Existencia Bieleho Chorvátska na severe je doložená aj v iných historických dokumentoch, ktoré nám však neposkytujú žiadne iné podrobnejšie informácie o tomto území. Severní Bieli Chorváti a Srbi existovali pod týmito názvami ešte počas starej Moravy v 9. storočí, ale čoskoro tieto názvy zanikli, prijali názvy okolitých Slovenov, s ktorými splynuli. O potomkoch Bielych Chorvátov a Srbov sa z historických dokumentov dozvedáme až po ich presune na Balkán, kde žijú dodnes. Po jazykovej stránke nemali Chorváti ani Srbi na Balkáne problémy, pretože ich jazykom bola staroslovenčina, ktorou tu rozprávalo veľa usadených Slovenov. Keď napríklad v 17. storočí Chorváti utekali pred Turkami, prišlo mnoho Chorvátov na dnešnú Moravu a Slovensko, kde zakladali celé čisto chorvátske dediny. Stačilo však asi 200 rokov na to, aby Chorváti na Slovensku splynuli s tu žijúcimi Slovákmi